Napriek tomu, že do dôchodku odišiel pred 14 rokmi, stále žije veľa jeho pacientov, ktorým pomohol, či zachránil život, ale aj ich rodičov, ktorí si ho stále pamätajú.
V Žiline sa nielen narodil, ale takmer celý život aj pracoval. Medicínu študoval vo Viedni a v Bratislave. Po promócii nastúpil do Žilinskej nemocnice a začal pracovať na detskom oddelení. V povojnovom období bola úmrtnosť podstatne vyššia ako v súčasnosti. Lekár Jozef Grossmann sa s takouto situáciou nemohol stotožniť. Chcel tento stav zmeniť, a tak začal vytrvalo študovať a hlbšie vnikať do rozvíjajúceho sa odboru detského lekárstva. Za 45 ro-
kov aktívnej práce jeho rukami prešlo určite viac než 70 000 novorodencov. „Zdravotníci to majú s novorodencom ťažké. Nielen, že nevraví, ale aj jeho reakcie na rozličné úplne iné ochorenia bývajú podobné, takže je potreba veľkého citu, vnímavosti a opakovaného vyšetrovania s cieľom zachytiť zmeny, a tak určiť správnu diagnózu,“ zvykol hovoriť mladým začínajúcim lekárom. Častokrát vedel medzi nimi aj zavtipkovať: „Novorodenec je síce rafinovaný, ale nie je zlomyseľný, nesimuluje, vie to trocha až po prvom týždni života.“
Patril medzi prvých, ktorí v ČSR vykonávali výmenné transfúzie, a tak zachraňoval životy vtedy často smrteľne chorým novorodencom. Aj liečbu žltačky novorodencov modrým svetlom zaviedol v Žiline medzi prvými. Používaním injekčného dávkovača, röntgenovým snímkovaním novorodencov v inkubátore, zameraním sa na včasné odhalenie infekcií novorodencov, interpretáciou porúch acidobázy, vyšetrovaním biochemického stavu novorodenca v čase pôrodu dosahoval rýchle odhalenie chorôb a skoré začatie adekvátnej liečby, čo znamenalo často záchranu života novorodenca. Tým sa samozrejme úroveň starostlivosti o novorodencov neustále zvyšovala. Prednášal, publikoval v odborných časopisoch a napísal kapitolu o novorodencoch do učebnice pre stredné zdravotné školy. Vypracoval pokyny pre diagnostiku a liečbu novorodencov ešte v 70-tych rokoch tak, ako to mali špičkové kliniky v zdravotnícky vyspelom svete. Ovládal nemčinu, francúzštinu a angličtinu a vytrvalým štúdiom bol stále na špičke aktuálneho poznania nielen v neonatológii, pediatrii, ale aj v iných medicínskych odboroch. Mal čulé, i keď hlavne písomné odborné kontakty s poprednými odborníkmi z celého sveta. To všetko v dobe, keď osobný počítač alebo internet ešte neexistoval, ale železná opona ešte áno. Duchom bol neustále mladý a progresívnosť mu závideli aj podstatne mladší kolegovia.
Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o vybudovanie plne členeného novorodeneckého oddelenia v novom monobloku Žilinskej nemocnice v roku 1960, keď získal vzorové projekty z USA. Koncepcia, členenie a priestorové dispozície boli niekoľko rokov najlepšími v SSR. Do nového monobloku sa v roku 1978 už Novorodenecké oddelenie presťahovalo, bez Jednotky intenzívnej starostlivosti, úseku nedonosených novorodencov a bez banky ženského mlieka. Tie sa spúšťali postupne behom deviatich rokov a s minimálnym vybavením tak potrebnej prístrojovej techniky, ktorá bola len z „devízovej cudziny“. Situáciu len zmierňovali jeho zlepšovacie návrhy, ktorými sa snažil zachrániť čo najviac najmenších pacientov Žilinskej nemocnice.
Bol duchovným otcom ošetrovania novorodencov systémom „Rooming-in“, teda spolu s matkou, ktorý bol vtedy veľmi progresívny. Z celej ČSSR bola Žilina asi tretím pracoviskom, ktoré ho v roku 1984 zaviedlo. Znamenalo to odklon od masovej starostlivosti o novorodencov na povel smerom k individuálnemu prístupu ku každému novorodencovi zvlášť. Práve takýto prístup k novorodencovi a jeho matke sa snaží kolektív presadzovať aj v súčasnosti.
Medzi prvými presadzoval perinatologický prístup k pôrodu a novorodencovi. Ten spočíval v myšlienke, že život novorodenca sa nezačína až pôrodom, ale je ovplyvnený cez matku všetkým, čo ona zažíva a vplyvmi, ktoré na ňu pôsobia. Od 1. januára 1957 sa stal prvým ordinárom novorodeneckéhu úseku na Slovensku. Od roku 1976 získal novorodenecký úsek štatút oddelenia a on sa zároveň stal jeho prvým primárom.
Aktívne pracoval v Spolku lekárov v Žiline, kde 22 rokov bol jeho vedeckým sekretárom.
Bol krajským pediatrom Žilinského kraja, členom poradného zboru hlavného odborníka Starostlivosti o dieťa v SR pre novorodencov. Je nositeľom zlatej medaily „ propter merita“ Slovenskej lekárskej spoločnosti, od roku 1986 čestným členom „Sodalis honoris causa“ Slovenskej lekárskej spoločnosti a od roku 1993 nositeľom pamätnej medaily J. B. Guotha.
Je členom Zboru Žilincov, držiteľom Genius loci Solnensis a čestným občanom mesta Žilina. Aj v súčasnosti my všetci, čo sme pracovali pod jeho vedením, na neho s láskou, úctou a obdivom spomíname, ako na skutočnú osobnosť, prirodzenú autoritu a veľký vzor hodný nasledovania.
