Význam fyzického pohybu pre mládež si predstavitelia štátu uvedomovali už od čias zavedenia povinnej vojenskej služby. Teoretické úvahy v tejto oblasti sa v roku 1868 snažil zmeniť minister, barón Eötvós, ktorý v novom školskom zákone ukotvil aj povinnú telesnú výchovu pre ľudové, meštianske a stredné školy. Samotný zákon však veľmi zmene v tejto oblasti nepomohol. Dôvod bol prozaický. Nebolo odborných pedagogických pracovníkov, chýbali telocvične. O náradí a náčiní sa školám ani len nemohlo snívať. Trvalo takmer celé desaťročie, pokiaľ sa telesná výchova ako tak udomácnila na ľudových a po nich na meštianskych školách. Obsahom cvičenia boli gymnastické cviky podľa telocvičného systému Adolfa Spiesa. "Krátky návod k telocviku" od Ivana Branislava Zocha sa neuplatnil. Mimochodom táto publikácia vydaná v roku 1873 bola prvou odbornou telovýchovnou prácou v Uhorsku. Do roku 1900, kedy bolo Kráľovské rímsko-katolícke gymnázium v Žiline premenované na reálku sme sa s telesnou výchovou mohli stretnúť len na ľudovej a rímsko-katolíckej hlavnej škole, čiže meštianke. Hodiny sa realizovali na chodbách škôl. Bolo to niečo nové, ale mládež poradové cvičenia dopĺňané zdravotnou gymnastikou veľmi nelákali. Oveľa zaujímavejšie boli športové popoludnia zavedené výnosom ministra školstva v roku 1890. Predovšetkým išlo v zime o korčuľovanie a na jar a jeseň o loptové hry. Riaditelia škôl boli nariadením zodpovední za výstavbu školských ihrísk a telocviční. Stále však išlo predovšetkým o ľudové, meštianske a stredné školy. Na gymnázia bola telesná výchova ako nepovinný predmet zavedená až v roku 1900. Dňom 20. marca 1909 bola prijatá úprava stredných škôl, ktorou sa od školského roku 1909/1910 zaviedla povinná telesná výchova na všetky stredné školy, okrem dievčenských, kde bola zavedená až v roku 1913.
Prelomovým momentom pre telesnú výchovu v Žiline bolo odovzdanie novej budovy reálky v roku 1910. Škola ako prvá v meste disponovala telocvičňou, ktorá svojmu účelu slúži i dnes. Zvýšil sa záujem, ale aj možnosti celoročného cvičenia. Existencia telocvične bola napokon bola jedným z faktorov, prečo sa Eduard Adamko rozhodol študovať telocvik na Vysokej škole v Pešti. Po skončení prvej svetovej vojny nastúpil ako prvý vysokoškolský učiteľ slovenskej národnosti práve na školu, ktorú v roku 1911 opustil ako jej čerstvý absolvent.
