Stávajú sa tak ozdobou mnohých chát a domácností alebo aj zdrojom slušného peňažného zisku. Vášnivý poľovník a bývalý lesník Vojtech Križan (70) z Divinky však za život našiel a ulovil toľko trofejí, že mnohé aj daroval známym.
Prvý srnčí zhod našiel Vojtech už ako malý chlapec. „Bolo to v jednu júlovú nedeľu popoludní. V lesíku nad naším domom hlasno bekal srnec. Zaujal ma, lebo v tom období ich tu bolo málo. Zrazu som začul výstrel a onedlho z lesa vyšiel jeden starší poľovník, no bez úlovku. Vybral som sa teda na to miesto a asi po troch hodinách hľadania som toho zastreleného srnca našiel,“ spomína na svoj „lov“ bez zbrane. Študoval lesníctvo, a tak celý život strávil v horách. Poľovať začal ako 20-ročný. Pokračoval v otcových šľapajách, ktorý bol aj vychýreným včelárom. Srnce zhadzujú parohy každoročne v októbri až novembri. Jelene až od začiatku februára. Tým najstarším to trvá aj do apríla. Skúsení poľovníci už poznajú časté miesta zhodov parožia a idú naisto. „Zhody najčastejšie možno nájsť pri krmelcoch a na miestach, kde zver prudko doskočí. Jelenie parohy sú na snehu vidieť aj z tristo metrovej vzdialenosti – trčia ako hrable. Niekedy som našiel za deň aj dva – tri,“ vysvetľuje. Našim lesným paroháčom za ich okrasou ľúto nie je, pretože každý rok nasadia parohy nové a spravidla silnejšie. Vojtech Križan má uloveného aj jeleňa 16-toráka, ktorý získal striebornú medailu a má 196 bodov. Je zaujímavé, že hoci majú jelenie parohy rozpätie aj viac ako meter, pri prechádzaní húštinami nimi ani len neťuknú. Na stene u Križanov však visí aj niekoľko zdeformovaných parôžkov srncov, ktoré sa pre chorobu nevyvíjali normálnym tvarom. „Tieto výradové kusy sa musia odstrániť z chovu, aby nedošlo k degenerácii stáda. Väčšinou sa lovia srnce a jelene pre chov nesúce alebo potom lovné kusy. Srnec sa stáva lovným ako 6-9-ročný a jeleň po dosiahnutí 11-14 roku života,“ objasňuje. Nemôže byť statný jeleň so svojím parožím človeku nebezpečný? „Nie, jelene sú nesmierne plaché, človeka začujú a zacítia zďaleka a vyhnú sa mu. Počul som len prípad, že jeleň zaútočil na ženu, keď mala „svoje“ dni. Ale omnoho väčší pozor si treba dávať, ak sa približujeme k postrelenému alebo zdanlivo zastrelenému jeleňovi, pretože jeho kopnutie alebo pichnutie parohmi môže byť pre človeka smrteľné,“ varuje. Priblížiť sa v lese k jeleňovi a zastreliť ho, je ale len začiatok. Úlovok je potrebné ešte dostať na prístupovú cestu, čo môže byť neraz neľahká úloha. „Poľovník si musí dobre rozmyslieť, kde jeleňa strelí. Treba vedieť, ako ho správne zviazať a po vyvrhnutí vnútorností ho ťahať, neraz cestou-necestou na dolinu. Raz som tak zastrelil jeleňa, ktorý mal asi 170 kilogramov. Kým som ho však dostal na cestu, musel som ho vliecť cez hustý les, kde sa sotva človek sám prepchá. Po deviatich hodinách ťahania som mal vtedy ruky celé krvavé od ťahacieho remeňa.“ A čo robí s toľkými úlovkami? „Všetky sa mi na stenu nezmestia, mnohé som venoval známym a z niektorých parohov som vyrobil rôzne výrobky,“ ukazuje nám. A tak teraz môžu návštevníci u Križanov obdivovať z rohoviny vkusné rúčky na lovecké dýky, svietniky, štuple do fliaš, stojany na špáradlá a podobne. „Z tých najmenších sú pekné gombíky a z najväčších som zhotovil lustre. Na jeden z nich som minul až jedenásť parohov,“ hovorí. Na svojich poľovačkách zažil Vojtech Križan mnoho neuveriteľných príbehov. Svoje zážitky a poľovnícke skúsenosti už uverejnil v dvoch svojich knihách a tretia mu vyjde v najbližšom čase.
