V starobylých náboženských predstavách si naši predkovia zosobňovali prírodné sily a zákony, a tým si približovali záhadný svet okolo seba. Z protikladov síl dobra a zla, svetla a temnoty v prírode i v človeku samom si vytvorili rad božstiev. Stavali im posvätné háje, svätyne so sochami, komunikovali s nimi a rôznymi magickými obradmi sa ich snažili ovplyvňovať. Aby si ich naklonili, poriadali na ich počesť hostiny, obetovali im zvieratá i ľudských zajatcov. V úcte mali výšiny, pramene, rieky, kamene, stromy, oheň i slnko. Horliví kresťanskí misionári ich modly ničili a háje pálili, na čo často doplatili vlastnými životmi. Cirkev sa snažila čeliť pohanským sviatkom zavádzaním kresťanských slávností. Na starých obetištiach a kultových miestach úmyselne stavala kostoly alebo kláštory. Pohanských bohov nahradila ľudskými svätcami. S pradávnymi zvykmi márne bojovala, až napokon ustúpila a dala im iný význam. Mnohé sviatky sa tak zachovali pod pláštikom kresťanstva dodnes. Pozostatky pohanského uctievania môžeme stále ešte vidieť vo folklóre, prísloviach, porekadlách, poverách, mágii, ľudových zvykoch, piesňach, ale i chotárnych názvoch, či priezviskách. 
U väčšiny slovanských bohov poznáme v súčasnosti už iba mená. Len u niektorých sú známe aj ich funkcie. K najvyšším bohom patrili Svarog, Perún a Radegast, z vyšších bohýň sú najznámejšie Vesna a Morena. Za nimi nasledovali bohovia a bytosti nižšieho radu, ako rusalky, vodníci, sudičky, runy, mory, či meluzíny, ktoré sa často vyskytujú v našich rozprávkach.
PERÚN – tohto boha blesku, hromu, ohňa i vojny spomínajú nevedomky ľudia, keď si zahromždia známe „do paroma.“ Aj zapaľovanie hromničnej sviečky počas búrky, má korene v uctievaní tohto božstva. Nedávno slávený sviatok Obetovania Pána volajú aj samotní kresťania ľudovo Hromnice. Slávi sa 2. februára, počas bohoslužby v tento deň kňaz požehnáva hromničné sviečky a niekde dodnes chodí procesia so zapálenými sviecami. Pohanský obrad sviečkového sprievodu od roku 494 nahradil sprievod s hromničnými sviecami okolo kresťanského kostola.
VESNA bola sestrou Moreny. Zobrazuje sa ako mladica s rohom, ako znakom hojnosti v rukách, pretože bola bohyňou jari a lásky.
Naproti tomu MORENA bola škaredá, neplodná bohyňa zimy, smrti a noci. Pre našich predkov bola symbolom zlých vlastností, ako chorôb a hladu, ktoré zima prinášala. Boli presvedčení, že zimu treba premôcť a prírodu prebudiť. Zvyčajne na piatu pôstnu nedeľu, ktorú nazývali aj čiernou, smutnou alebo smrtnou, vynášali Morenu z dediny. V sobotu večer dievky zo slamy zhotovili figurínu v životnej veľkosti, nastokli ju na kôl a v nedeľné ráno ju obliekli do ženských šiat ako mladuchu. Každá mladá nevesta prispela na jej ustrojenie nejakou stuhou či súčasťou kroja. Potom s ňou v sprievode so spevom obišli celú dedinu až k potoku. „Morena, Morena, kde si prebývala“- niesli sa široko – ďaleko slová radostnej piesne. Za všetko zlo, ktoré počas svojej vlády napáchala, ju pri potoku alebo na moste povyzliekali, zapálili a horiacu hodili do vody dúfajúc, že s ňou odchádza do jej podzemnej ríše aj krutá zima. Jej moc nateraz skončila a príroda sa mohla opäť prebudiť k životu. Niekde spievali dievky aj cestou naspäť, inde uháňali domov v domnení, že ktorá zostane posledná, tá do roka zomrie. Vynášanie Moreny bolo cirkvou márne zakazované. Tento zvyk v niektorých lokalitách Slovenska prežil dodnes. Väčšinou, pravdaže, už len ako súčasť tradície a ľudového folklóru. Deti z Materskej školy v Dolnom Hričove vynášali Morenu už piatu jar. Keď kráčali obcou, z nejedného dvora za nimi vykúkali zvedavci. Našli sa však aj takí, ktorí sa nad týmto sprievodom pohoršovali - „Len tými pohanskými zvykmi mýlia malé deti,“ nepáčilo sa jednej babke, ktorá náhodou šla okolo.
