„Jediné šťastie bolo, že sa zmenil režim. Dovtedy mali tieto deti jedinú možnosť, buď sa stali dámskym alebo pánskym krajčírom, obrábačom kovov alebo knihárom. To boli všetky odbory pre nepočujúcich. Po zmene režimu sa vyskytli ďalšie možnosti, jednu z nich sme doslova vymysleli. Podnet sme získali v zahraničí, kde sme vtedy pracovali. Myšlienku nám vnukol jeden Nemec, ktorý povedal, že u nich sú takíto ľudia veľmi vyhľadávaní. Zubní lekári ich sponzorujú, dajú ich 
vyštudovať, aby mohli pre nich potom pracovať. Dá sa povedať, že majú iný zmysel pre celú túto prácu. Pozerajú sa na ňu úplne inak,“ hovorí Peter Užák, Branislavov otec. Obaja rodičia mu pomáhajú, hlavne pri komunikácii s lekármi. Za veľké plus označujú mobilné telefóny s esemeskami a videotelefóny. „Museli sme zmeniť celý svoj život, prispôsobiť sa mu, to bol základ. To, že naša spoločnosť vychádza v ústrety ľuďom s postihnutím, to sú „rozprávky starej matere“. Keď nevybavíme niečo, na čo má nárok, tak to jednoducho nemá. O každú takúto vec musíme tvrdo bojovať. Takýto občan nemá žiadne úľavy.“ Základnú školu robil Branislav systémom ako vysokoškolák. Keď bol v tom veku, rodičia pracovali v zahraničí, on bol s nimi, skoro všetko ho učila matka. Chcela mu pomôcť, tak s ním študovala celú základnú aj strednú školu. To, čo nevedel, sa musela naučiť ona a vysvetliť mu to. Na strednej škole robil skúšky tak, ako všetci ostatní. Nemal žiadne úľavy a rodičia ich ani nechceli. „Na Strednej zdravotníckej škole v Žiline pochopili, že máme aj takéto deti a jeho vtedajší triedny učiteľ Milan Jesenský si ho zobral „pod svoje krídla“. Pomáhal mu tým, že mnohé veci mu viackrát vysvetlil.“ Do praxe sa Branislav dostal po ukončení štúdia na strednej škole. Išiel pracovať do súkromnej zubnej techniky. „Keď som videl, že mu práca ide a pokročil v nej, tak prešiel na samostatnú činnosť. Robí úplne všetky úkony, ktoré sa v zubnej technike robia. Nemá vyhradené, že by robil len jeden alebo dva druhy výrobkov. Čo sa vyskytne, to robí. V praxi je už dlhé roky. Dá sa povedať, že lekár, ktorý s ním spolupracuje, nemá voči nemu žiadne námietky.“ Najväčším problémom bolo dostať prvú prácu. Potom, keď lekár vidí, že je to tak, ako si predstavuje, tak už to ide. „Komunikácia s ním je normálna. Dokáže normálne komunikovať, vôbec neovláda znakovú reč. Sám ju vyčlenil, nechce ju poznať. Chce sa etablovať do bežného prostredia, nechce sa uzatvoriť. Ani jednu hodinu nebol v žiadnom špeciálnom zariadení, možno preto je na tom tak, ako je,“ dodáva Peter Užák. Práca, ktorú Branislav Užák robí, je tvrdý biznis, nikto neberie ohľad na to, že nepočuje. Vo všetkom musí byť precízny, robotu musí urobiť dobre, aby nedošlo k opravám. Má aj vodičský preukaz, bežne jazdí autom. Najväčším relaxom je pre neho práca v záhrade, fotografovanie a práca na počítači.
