Narodiť sa prvého apríla znamená, koledovať si o bláznivé oslavy narodenín
Oslava narodenín sa mnohým môže zdať fádnou nutnosťou a možno i nudnosťou. Je však v moci našich najbližších, priateľov a tých, ktorí nás dobre poznajú,
urobiť z nej nezabudnuteľný zážitok. Na deň svojich 33. narodenín určite nezabudne ani Rado zo Žiliny. Napokon, tým, že sa narodil 1. apríla, si o to doslova koledoval.
Už v decembri začala jeho manželka Slávka organizovať spiknutie s priateľmi. Mali jej pomôcť dostať Rada na jeho narodeniny do Tatier. Ako darček mu totiž objednala bungee jumping zo skokanského mostíka na Štrbskom plese. Samozrejme, že do poslednej chvíle, nemohol o tom nič vedieť, ani len tušiť. Skáče sa vtedy, ak sa nazbiera minimálne 5 záujemcov. A nazbieralo sa. Presne na 1. apríla. Náhody zatiaľ hrali do kariet. Keďže sme boli medzi spiklencami, porozprávam vám o tom, ako Rado prežil svoje narodeniny.
RADŠEJ HOTEL AKO PLESO
Sobotňajšie ráno bolo chmúrne. Schyľovalo sa na dážď, hmla neustupovala. Ale do Tatier sa muselo ísť. Za každú cenu. Keďže Rado so Slávkou žijú momentálne v Čechách, nakamuflovali sme, že sa chceme ísť pozrieť na „víchricovú kalamitu“ a výlet naplánovali ešte niekoľko dní pred ich príchodom do Žiliny. Museli sme vyraziť pred ôsmou, lebo skok bol naplánovaný na 11.00 hod. Cesta ubiehala rýchlo. To preto, že sme sa všetci tešili a v nedočkavosti nám čas plynul akosi rýchlejšie. Dlho sme sa nevideli, mali sme si čo povedať. Hoci v povetrí viselo napätie, Rado si nič nevšimol. S príchodom na Podbanské sa počasie umúdrilo, vykuklo slniečko a my sme konečne zaparkovali. Ako správni slovenskí a českí turisti, vytiahli sme obložené chleby, čaj a kávu v termoskách. A aj niečo na potuženie. Najradšej by sme boli, keby bol Rado ostal s prázdnym bruchom, človek nikdy nevie, ako sa bude správať žalúdok visiaci na dlhočiznom lane, ale ako mu to povedať! A Slávka nie je žena, čo by vlastnému mužovi od úst odtrhla kus „žvanca“. „Poďme sa prejsť okolo Štrbského plesa. To je tým smerom,“ začal Rado a skrížil nám plány, lebo mostík bol smerom opačným. „Poďme radšej k hotelu FIS, tam sme vždy chodili zo školy na výlety,“ začali sme my. Pristal. Hneď, keď sme v diaľke zbadali skokanský mostík, inštalovali sme ho na fotenie, samozrejme, nenápadne, aby sme ho nič netušiaceho, mali s miestom skazy v pozadí. Pomaly sme sa, zase náhodou, prepracovali k lanovke. Na rade bol triapolročný Jurko, ktorého sme spracovali, aby začal prosíkať, že chce ísť lanovkou. Keby sa stalo, že Rado odmietne, mal v okamihu začať srdcervúco plakať a jazdu si vynútiť. Nebolo treba takéhoto zásahu. Rado, športový zanietenec všetkého druhu, návrh uvítal. Slniečko svietilo, výlet sa vydaril. No to najlepšie nás ešte len čakalo. Teda, ako koho.
TATRY – MIESTO NÁHOD
Čím sme boli ku skokanskému mostíku bližšie, tým väčší rešpekt v nás vzbudzoval. Museli sme sa k nemu prebrodiť niekoľko metrov po mäkkom snehu. S každým krokom sme sa doň zabárali až po zadok. Zasmiali sme sa, no boli sme stále nedočkavejší a napätejší. Blížila sa 11. hodina a nám sa bolo treba vyštverať do nebotyčných výšok. Rado poznajúc môj nie veľmi vrelý vzťah k športu sa na mňa obrátil s nesmelou požiadavkou, či by sme sa nešli pozrieť hore, keď sme už tu. „Dajte mi pokoj, ja sa tam nebudem trepať, kdesi do nejakej konštrukcie a ešte s deckom. Môžete byť radi, že som vôbec došla až sem. Kopa snehu a ešte skokanský mostík...“ Dvere do mostíka boli otvorené. Náhodou. Aj výťah na 11. poschodie bol zapnutý. Náhodou. „Veď poď, aha, aj výťah ide, keď je to otvorené,“ orodoval Rado. Naveľa, naveľa som sa dala „prehovoriť“. Kým časť výpravy už bola hore, vo výťahu dumal nad tým, ako vyberú vstupné na mostík – pre dieťa 10, pre dospelých 20 Sk. Keď sme ešte dve poschodia vyšliapali pešo do kabínky a zbadali dnu troch mládencov, došlo mu. Ale len to, že asi oni vyberajú to vstupné za výťah a pohľad z obrovskej výšky. O tom, že by nebodaj mal skákať, sa mu stále ani nesnívalo. Priznám sa, na schodoch mi začali tŕpnuť nohy a pri pohľade z kabínky mostíka som sa musela prikrčiť a predýchať tú výšku. Rado ešte stále nič netušil. Až keď sa chlapci spýtali, či sme z tej Žiliny, začalo mu dotekať. „Radko, všetko najlepšie k narodeninám,“ povedala Slávka a pobozkala ho. „Ha, ha, snáď si nemyslíš, že tu teraz budem skákať,“ opáčil opatrne oslávenec. „Budeš, veď tí chlapi sú tu kvôli tebe,“ potvrdila jeho obavy. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že Rado ani nezbadal, že ho chlapi začali vyzliekať z bundy. Až keď ho postavili na váhu, uveril, že sa stal obeťou strašného spiknutia. Chlapi mu uviazali popruhy, dali podpísať prehlásenie. Povypytovali sa ho, či nebol operovaný na chrbticu, na oči. Vysvetlili mu, ako sa má za tých pár minút správať, ako mu potom spustia skobu, o ktorú sa má pripnúť, ako ho vytiahnu hore, že to bude trochu tlačiť. Chceli sme ho naobliekať, predsa bolo vonku chladno a hmla, no chlapci sa len usmievali: „Ani nezbadá, ako vlastne vonku je. Pokojne môže ísť v košeli.“
RAZ, DVA TRI, JUMP
Keď sa Rado postavil k malému okienku a začal sa spútaný popruhmi tlačiť z neho von na malý schodík, nemohla som sa na to pozerať. Aj Slávke už zvlhli oči, možno by bola tento žart aj rada odvolala. Ale hrdinov bola plná kabínka, a tak sa Rado na schodíku nalepenom z jej vonkajšej strany naozaj ocitol. „Nikto vás nemôže posotiť. Musíte sa odhodlať sám. Keď budete pripravený, rozpažte ruky. My vás odpočítame raz, dva, tri a na jump skočíte,“ zneli inštrukcie. Zaznelo jump a Rada nebolo. Ja som sa teda na dielo skazy nemohla prizerať a zabávala som radšej malého Jurka, aby sa nepozeral a náhodou si niekedy nezmyslel skákať z okna ako Rado. Nazrela som len, keď visel dolu hlavou na lane. Nebol to príjemný pohľad. Skoro horšie však bolo vtrepať sa malým okienkom späť dnu. Akoby sme sa všetci báli, že tam Rado spadne znova. Do kabínky vstúpil rozžiarený a celkom šťastný. Pre mňa bol teda hrdina. Ja by som určite neskočila. Ani nikto z našej výpravy. Mládenci mu hneď pozreli do očí. „Nebál sa, má v nich nafúkané,“ zasmiali sa. Ak majú ľudia strach, zavrú oči. Odvážlivci ich majú pri páde otvorené a potom červenkasté a zafúkané. Mnohí si možno povedali, no, bože, čo je na tom, skočiť z mostíka. A veru je. Pre človeka nie je prirodzené pohybovať sa v takých veľkých výškach a pozerať sa zoči-voči priestoru, kde široko ďaleko nie je pevný bod, nie je veru špás. Verte, že aj vás by prepadli kadejaké pocity. Radovi sa dostalo certifikátu nášho obdivu. Ako sme sa od mládencov dozvedeli, padal 15 metrov voľným pádom a ďalších 30 metrov sa pružné lano natiahlo. Bol asi 10 metrov nad stromami. Pre ťažšie váhové kategórie je určené iné lano. „Najstarší človek, čo skákal, mal 69 rokov, najmladší deväť. Raz sme tu mali Poliakov. Dvanástich. Jeden stál na mostíku vari polhodinu. Potom si to rozmyslel a my sme mali po kšefte. Všetci sa zľakli,“ rozprávali nám vo chvíľach uvoľnenia chlapci od bungee. A na Radove narodeniny si z borovičky uhli aj oni. Takéhoto oslávenca tam ešte nemali, tak k príhodám nabudúce môžu pridať aj túto.
ATRAKCIE NEKONČIA
Cestou späť sme sa dokonale bavili. „Hovoril, že by si skočil, keď sme boli na Matejskej púti v Prahe. Chcela som, aby si to skúsil. Ale ani mne nebolo všetko jedno, keď vystupoval cez to okno von,“ priznala sa Slávka, keď bolo po všetkom. „Najhoršie je odhodlať sa. Vždy som si myslel, že si ešte podskočím, aby som dlhšie letel, ale mal som problém sa odlepiť od toho schodíka. Nabudúce by som sa určite nenajedol,“ delil sa so svojimi pocitmi Rado. Splietal si súvislosti a sám uznal, aký je človek ovplyvniteľný. A my dobrí herci. Dokonca mal vo výťahu na mostík výčitky, že nás tam všetkých dotrepal. No to ešte netušil, že atrakcie v ten deň nekončia. Naše divadlo totiž pokračovalo. Na večer už bola v Žiline v Lagúne pripravená jeho oslava. Slávka zvolala všetkých jeho priateľov a čakali sme, kým skormútený Rado príde s jediným kamarátom na pivo. Všetci ostatní mu dali košom. Ten jeden bol nutný, aby koordinoval jeho pohyb do večernej oslavy. Keďže bol v televízii hokej a oni ho spolu pozerali, Slávka urazená (akože) odišla k mame. Keď sa Rado chcel s ďalšími kamošmi stretnúť na pive, všetci ho odmietli. Bol z toho smutný, ale smútok ho prešiel, keď mu pri vstupe do reštaurácie všetci začali spievať Veľa šťastia, zdravia.
Bol to pre chudáka oslávenca ťažký deň. Ale vidíte sami, že aj vlastné narodeniny, nadôvažok Kristove roky, sa dajú v réžii vlastnej manželky prežiť.
