Po troch rokoch nastúpil do svojho prvého zamestnania. V Rozvoji pracoval celý život – pekných tridsaťjeden rokov. V roku 1991 išiel na invalidný dôchodok. Hoci klincov má plnú dielňu, ani na jeden z nich remeslo nezavesil. 
Podľa majstra obuvníka sa dnes táto robota nedá porovnať s tým, ako sa robilo kedysi. „Ako prvé sme sa museli naučiť nachystať nástroje - nabrúsiť nôž, postupne urobiť podrážky, opraviť staré bačkory, až odtiaľ nás pustili k novým topánkam,“ spomína L. Chovanec. „Robili sme na kopytách, potom na rámoch sme ručne prišívali dookola zvršky, nakoniec sa to frézovalo na strojoch. Odtiaľ sme išli do zákazky, kde sa robili topánky na objednávku. Na skúške som mal vyrobiť topánku. Komisia hodnotila, či to robím správne. Teda musel som vedieť nielen opraviť starú, ale i vyrobiť novú.“
Nebe a dudy – tak charakterizuje rozdiel medzi šustrovskou robotou kedysi a dnes Ladislav Chovanec. Vtedy nebolo strojov ako dnes. Podrážky sa museli rašpľou vybrúsiť, potom sklom vyšúchať. Zvršok sa musel natiahnuť na kopyto, kliešťami pozahýbať. Potom sa nalepil alebo našil na podrážku a kopyto sa vytiahlo. Denne v Rozvoji vyrobili aj 350 párov topánok. Teraz podľa Ladislava Chovanca na tomto remesle nie nič je ťažké. V minulosti to vraj určite bolo naťahovanie zvršku na kopyto. Dnes to všetko urobí stroj – sám si zvršok uchytí, natiahne, nie je nad čím premýšľať, trápiť sa. No kvalita topánok bola neporovnateľne lepšia. Vydržali aj 10 rokov a po oprave mohli slúžiť ďalej. To, čo dnes predávajú priekupníci, to je podľa neho papier. Neoplatí sa ich ani opraviť. No keď mu ich ľudia prinesú, neodmietne, pokúsi sa. „Okrem topánok opravujem aj aktovky, ruksaky, robím aj brašnárske opravy. Topánky si dáva opravovať zväčša stredná vrstva obyvateľov. No a najviac ničia topánky baby, derú ich až do živého,“ prezrádza. V jeho dielni to vonia obuvníckym lepidlom a zašlými časmi. Svoje miesto tam majú špeciálne stroje – mašina cilindrovka – prispôsobená tak, aby sa na ňu dala navliecť a šiť topánka, popovka na šitie zvrškov, brúska na podrážky, topánky, leštička. Potrebuje obuvnícke klinčeky, nity, ohnuté ihly, kliešte, kladivo, rašpľu, šidlo, špeciálne lepy. Na nákupy chodil do Hornej Stredy pri Piešťanoch, dnes zásoby dopĺňa v predajniach s remeselníckymi potrebami. Všetko však niekoľkonásobne podraželo – veď len škatuľa obuvníckeho lepidla stála voľakedy 16 korún, dnes vyše 150. Svojim strojom a nástrojom vládol vždy dobre, tak sa mu počas praxe nestal žiadny vážny úraz. Azda sa sem – tam porezal, ale to obuvník za úraz nepovažuje. Ani vtedy, keď sa mordoval s hokejistickými panelmi – chráničmi na kolená, na ktorých treba remene ručne prišívať, lebo pod žiadnu mašinu nevojdu.
V malej pivničnej dielni má svoj svet. Sem chodí vždy, keď ho ľudia poprosia, aby im čo – to opravil. Ušetril korunky, aby nemuseli kúpiť novú topánku, tašku či opasok. A jeho slová nám len potvrdili, že poctivé remeslo už dávno nie je to, čo bývalo.
