Neskôr si zadovážil mandolínu, potom balalajku a napokon sa rozhodol, že si sám zhotoví pastiersky hudobný nástroj fujaru. Bolo to pred desiatimi rokmi a odvtedy ich urobil už niekoľko. „Fujary vyrábam z bazy, ale jednu mám aj z boľševníka, tá je ľahučká ako pierko. Bazu sledujem aj niekoľko rokov a keď dozreje ako dievča na vydaj, v jeseni ju vyrežem. Zvyčajne je 
ohnutá, tak ju musím upevniť medzi drevá, aby sa pri sušení vystrela,“ vysvetľuje nám. Tajomstvo výroby tohto nástroja si výrobcovia strážia, preto musel na všetko prísť sám. Fujaristi mu poradili len v tom, ako má vypočítať vzdialenosť troch otvorov pre prsty. Najdlhšiu, ktorú vyrobil, má presne dva metre. Drevo na fujaru sa má sušiť, prirodzene, pomaly, ale Maximilián niektoré sušil aj v skleníku. Keď ešte nie je celkom suché, olúpi ho z kôry, uchopí ho, „aby bolo poslušné“ a vyvŕta neboziecom z neho mäkkú dužinu. „Aj vrták treba držať v „disciplíne“, aby nevibroval, lebo by praskla. Dá sa to ešte spevniť, ale potom už hrá ako operovaný človek. Je to (náročná) robota a nedá sa pri nej hrešiť, človek musí byť pokojný. Keď mi to nejde, odložím ju a vrátim sa k nej aj o týždeň, keď ma chytí dobrá vôľa.“ Čím sú steny vnútorného otvoru tvrdšie, tým má fujara krajší hlas. Niektorí ho preto vypaľujú. „Veru, čím tvrdšia ruka, tým lepší robotník. Ja ho však radšej vyšmirgľujem a napustím fermežou. Akoby vám to bolo, keby vás niekto opaľoval?“ Keď fujaru vyberie zo zveráka, trocha sa predsa ohne. „Vráti sa do svojej polohy, ako dobrý Slovák do svojej domoviny,“ podáva vysvetlenie a ukazuje, ako potom k nej pritlačí „paniu“ – tenkú pomocnú trubicu s „nátrubkom“. Na záver ešte fujaru z vonkajšej strany opatrne vyzdobí mahagónovým moridlom. Na jednej zobrazil listy duba, javora, lipy, či brečtanu, skombinované s čičmianskymi vzormi, na druhej dostal čestné miesto medveď z obecného erbu. Fujara je považovaná za kráľovnú medzi ľudovými nástrojmi a je vhodná pre pokročilejších hráčov. Aj Maximiliánovi dlho trvalo, kým sa na nej naučil hrať a neraz ju s hnevom odhodil. Najradšej má turianske piesne „Turianski valasi“, „Oráč, oráč“a „Nebudem sa ženiť.“ „Na fujare vie aj náš súčasný prezident. Všetko sa nej však zahrať nedá, je ako žena – vždy musí mať pravdu. Nedá sa na nej hrať ani v zime. Akonáhle sa v nej začne zrážať para z pľúc, falšuje to zvuk.“ Maximilián chodí aj na stretnutia skúsených fujarníkov, zahral i tunajším dôchodcom na doline, no úplne najradšej hráva svojim piatim vnukom. „Keď k nám prídu, hneď volajú, aby som im zahral,“ hovorí spokojne majster fujarista.
