V Žiline sa na túto zodpovednú úlohu podujala Mária Hrebeňárová (na snímke), učiteľka spevu na Základnej umeleckej škole L. Árvaya v Žiline. „Prvé, čo sa ma pýtali bolo, či viem dobre slová našej hymny. Smiala som sa, ale na druhej strane, text sa dá veľmi ľahko popliesť. Je tam veľký pocit zodpovednosti. Neuvedomovala som si kamery, ale priznám sa, že tá zodpovednosť je veľká. Nemá mi kto udať tón, ale akosi som si verila. Hneď po prvom zápase som mala telefonát zo štadióna, že boli spokojní,“ hovorí Mária Hrebeňárová, na túto slávnostnú príležitosť si pridala meno Martáková, ktoré nosila za slobodna. „Hokej je odmalička mojou srdcovou záležitosťou. Ak by bola v čase, keď som bola mladšia, možnosť hrať ženský hokej, určite by som ho hrala. Keď sa pýtajú, čo na tom vidím, neviem im jednoznačne odpovedať, jednoducho je to vo mne. Okrem toho môj brat Dušan Marták hral hokej ešte s Petrom Šťastným. Jeho syn Igor takisto hral hokej. Mám dvoch synov, ktorí sa tiež venujú tomuto športu. Aj keď mám manžela bývalého futbalistu, chlapci si vybrali hokej. Na štadión chodím už 40 rokov.“ Práve na zimnom štadióne ju počul niekto z vedenia žilinského hokejového klubu spievať hymnu pred turnajom šiestych ročníkov a oslovil ju. „Bolo to minulý rok, rodičia mali nápad, aby som zaspievala Československú hymnu, keďže tam boli aj tímy z Česka. Skúsila som to a celkom to vyšlo. Keď sa to začalo s našimi hokejistami dobre vyvíjať, tak ma oslovili, či by som nemohla zaspievať hymnu. Bolo to ešte, keď sme hrali s Nitrou. Hlas mám silný, ako hovorím, buď mi to spieva, alebo som ticho,“ pokračuje Mária Hrebeňárová, ktorá sa okrem klasického spevu venovala aj folklóru. Tento týždeň ide so svojimi žiačkami na medzinárodnú spevácku súťaž do Vrábľov.