Je už taká doba. Veľký biznis i malé kšefty vládnu svetom. Na predaj sú dnes už aj také veci, o ktorých by našinec nikdy neslýchal. Predáva sa hocičo, hocikde a akýmkoľvek spôsobom. Už ráno, keď vyjdem z paneláka, narazím čelom do samolepky - predajú mi vraj lacno plastové okná za pár „šupiek“. Ďakujem, nekúpim. Na zastávke MHD si z načierno nalepeného papierového hrebienka odtrhnem telefónne číslo - chcú mi predať zázračné tabletky na chudnutie. V práci tiež nemáme od predajcov pokoj - tabuľky na hlavných vrátach „Podomovým obchodníkom a dílerom všeličoho vstup zakázaný“ nie sú už ničím mimoriadnym. Chcú nám predávať od ročných kupónov na pizzu cez kozmetiku až po kancelársku techniku úplne všetko. Ani večer pri televízii nie je od nich pokoj. Nedá sa dopozerať jediný film bez toho, aby človeku nechceli predať akciový mobilný telefón či dámske hygienické potreby. Neustály biznis od rána do večera, podľa obchodného zákonníka či len tak „pod rukou“, s daňou i bez bločku o niečo lacnejšie, najčastejšie podľa hesla - Lepšia jedna koruna vyhandlovaná ako desať poctivo zarobených.
Za hlbokej tmy líham do postele s oslobodzujúcou vierou pokoja, že aspoň pod perinou mám od všakovakého handlovania pokoj. Zapnem nočnú lampu, otvorím MY Žilinské noviny - a ajhľa! Biznisový ošiaľ ovládol už aj niektoré občianske združenia a ich petície. „Určite vymyslíme nejakú zaujímajú a živú akciu, na ktorej mu petíciu predáme“, odkazuje mi nejaká pani Cesneková. Cenu neuviedla, ani neviem, či sú platcami DPH. Ďakujem, nekúpim.
Autor: Juraj Popluhár (riaditeľ DPMŽ)
