Povedal si, že keď to dokáže „vystrúhať“ nejaký Východniar, prečo by to nedokázal on. Či je Kysučan horší od Východniara? Samozrejme, že láska k drevu mu už kolovala v žilách dávno. Otec Ondrej vedel z neho vyrobiť všakovaké veci. Skrátka, čo oko videlo, to ruka urobila. Nečudo, že sa čosi z tatkovho fortieľa prilepilo aj na syna.
„Predtým som bol zamestnaný, nemal som na také niečo čas. Keď mama ovdovela, chodil som k nej do Korne, pomôcť jej pri hospodárstve. Mala ešte kravu, roboty bolo dosť,“ hovorí o dobe, keď sa ešte svojmu koníčku nemohol venovať naplno. Potom však musel odísť kvôli podlomenému zdraviu na invalidný dôchodok. Zrazu mal kopec času. Chytil do rúk dláto a skúšal. Najskôr urobil portrét Indiána. Smeje sa, že môže potvrdiť to, že všetky začiatky sú naozaj ťažké. Keď začal strúhať od nôh, zistil, že z kusa dreva mu už nevyjde hlava. Naučil sa, že najlepšie je začať od hlavy a potom postupovať „dolu“. Dnes si v záhrade jeho dreveného domčeka v Korni trónia rôzne žienky kyprých tvarov, Detvanec, gróf, turista a ďalšie iné zaujímavé postavičky. Dokonca i Martinko Klingáč. Ten „šinalovský“ však nedrží v ruke telefón, ale čarovný prútik. „Majster“ nemá predstavu, čo z dreva bude. Keď prinesie na dvor „kusisko“, chodí okolo neho sprava doľava, potom opačne a mudruje, odkiaľ by začal. Teraz už vie, že najlepšie je od hlavy. Schytí svoje nástroje a „načne“. Vyrezáva z hrušky, čerešne, slivky, javora, i brezy. Jeho „baby“ sú napríklad zo štepov lipy. V záhrade má svoje dôstojné miesto aj Ježiš, ktorého vyrezal zo slivky. Má krásnu farbu a nevidno na ňom žiadnej „pukliny“. Aj preto, že sa postupne naučil, že v strede treba drevo „vydlabať“. Všimol si, že sošky v kostole, v ktorých boli „diery“, nepraskali, pretože dávni majstri vedeli, ako drevo chrániť proti vlhkosti. „Preto vyberiem z dreva „dušu“ a potom mám istotu, že sa mi soška nerozpadne. Stávalo sa mi, že som si nejakú strúhal, postupne ju zohrieval a nakoniec mi praskla v rukách,“ spomína. V jeho zbierke je aj prekrásna Panenka Mária s Jezuliatkom, ktoré vyrezal zo slivky. Zo začiatku sošky natieral glazúrou. Teraz používa lodný lak, ktorý ich vraj najlepšie ochráni pred zlými poveternostnými podmienkami. Nuž a keď niečo praskne, zreparuje to silikónom. Všetky dielka mu prirástli k srdcu. Nevyrába ich pre komerčné účely. Napokon, ako hovorí, ani by nevedel, koľko za ne pýtať. Aj keď pravdou je, že neprejde deň, čo by sa pri jeho zvláštnej záhradke niekto nepristavil a neobdivoval jej „osadníkov“. „Niektoré som podaroval do Ostravy a Opavy. Sochy sa im veľmi páčili, nedali sa odbiť,“ hovorí. Jeho každodennými pomocníkmi sú dlátka, rôzne polguľáče, špice. Hotové diela niektorí rezbári šmirgľujú, no on to nerobí. Vraj najkrajšie na nich je, keď presne vidieť, kadiaľ sa „kĺzalo“ dláto. Okrem sôch vyrezáva Milan Šinal aj podložky – štítky na parožie, hodiny, zrkadlá. Jeho manželka Mária sa tiež nedá zahanbiť. Vie krásne vyšívať a háčkovať. Synovia, dvojčatá Andrej a Igor, pracujú, a tak zatiaľ na vyrezávanie nemajú čas. Tiež vnúčatká Dominika, Katka a Ondrej sa momentálne tešia len z toho, čo urobí dedko. Možno raz tiež zacítia krásnu vôňu dreva a budú o ňom vedieť všetko, čo treba. Aj to, že tie najlepšie kusy si „odrúbnu“, keď je jesenný či zimný slnovrat. Lebo rezbárstvo bude v rodine Šinalovcov asi tradičné. Milan stále obdivuje otcove diela. Napríklad aj dreveného vtáka počasia, ktorý doteraz zdobí jeho izbu. Zaujímavé na ňom je, že keď má byť pekné počasie, díva sa do kuchyne, keď škaredé, tak von. Keby otec Ondrej žil, určite by mal zo svojho syna radosť. Predstavte si, že ešte má všetkých desať prstov. To znamená, že sa skamarátil nielen s drevom, ale aj dlátkami...