„Keď mi povedal Rudo nazdar, zostal som v šoku, takmer onemel. A on ďalej, čo ma nepoznáš? Akoby som ho nepoznal. Bol to on. Akurát oholený a ostrihaný. Môj dobrý kamarát. Od detstva. Pásavali sme spolu kravy, hrávali futbal,“ spomína na nevšedné stretnutie Rudolf Benko z Čadce, ktorý pracuje v Prahe ako murár v pamiatkarskej firme. Skôr by sa dalo nazvať „hororové“. Stretol sa totiž s „nebožtíkom.“ Presnejšie, so 49-ročným Františkom Kadlubcom, ktorého 3. marca pochovali na cintoríne v Čadci – Horelici. Rudolf pomohol Františkovi nájsť robotu, keď prišiel do Prahy. „Potom sa naše cesty rozišli, robil som istý čas v Zlíne. Do Prahy, kde pracujú aj moji dvaja bratia, som sa vrátil nedávno,“ spomína očitý svedok Františkovho „zmŕtvychvstania.“ Že mu zomrel kamarát sa dozvedel od príbuzných. Nechcel tomu veriť. Keď odchádzal z Prahy, sľúbili si, že sa zasa stretnú. Nestalo sa. Namiesto stretnutia sa išiel rozlúčiť. „Prišiel som do Čadce a prvá moja cesta viedla na cintorín. Hrob som našiel podľa stúh na vencoch. Zapálil som mu sviečku, povedal zbohom Feri. Aj som sa jedoval, čo v tom Skalitom robil. Akosi som tomu však stále neveril, že by sa z neho stal bezdomovec. Bol to dobrý chalan. Mal problémy a chlapi sú niekedy takí, že od nich ujdú. Stále mi to vŕtalo v hlave. 
V tú nedeľu som sa vracal z roboty. Cestoval som električkou, prestupoval na metro, stretli sme sa pri východe. Myslel som si, že je to duch. Po tom, ako ma oslovil a ako som sa ako-tak spamätal, povedal som mu, až ide nabok. Veď teba pochovali. Na pohrebe boli celá rodina, susedia. Nemohol tomu uveriť. Sadli sme si v reštaurácii, slzy sa mu kotúľali po tvári. Oni mňa naozaj pochovali?,“ pýtal sa. „Potom išiel ku mne do bytu, zostal tam do rána. Celú noc sme sa rozprávali. Z toho, čo sa stalo, bol v šoku. Potom sme sa na tom aj trochu zasmiali,“ pokračuje v rozprávaní Rudolf. František sa po stretnutí s ním ozval viacerým príbuzným a známym. Okrem iných aj Rudolfovej manželke, ktorá bola z toho takisto v šoku. Tiež synovi Daliborovi. „Poslal mu po mne aj peniaze,“ spomína priateľ. František, ktorý je vyučený stolár, pracuje teraz v Prahe a v najbližších dňoch sa obidvaja kamaráti chystajú do Čadce. „Chcem, aby sa to dalo do poriadku, veď „papierovo“ neexistuje. A s peniazmi, ktoré dlhuje na výživnom a kvôli ktorým by si mal odpykať trest, mu pomôžem ja s ďalšími kamarátmi. Keď sa znovu „narodil“, chceme, aby začal aj nový život,“ dodáva.
„Áno, telefonoval so mnou, spoznala som ho po hlase. Povedala som mu, ahoj zmŕtvychvstaný,“ spomína na kontakt s Františkom jeho švagriná Mária Kadlubcová z Čadce. Aj oni netrpezlivo čakajú na stretnutie s príbuzným. Sú pripravení pomôcť mu pri spätnom získaní totožnosti. František Kadlubec je totiž oficiálne mŕtvy. Pani Mária hovorí, že stála ďalej od truhly, ale aj jej sa nebožtík podobal na Františka. Nedá jej nepousmiať sa pri pomyslení na to, akoby sa tvárili, keby im bol predtým, než sa dozvedeli, že žije, zaklopal na dvere. V najbližších dňoch teda príde ich „mŕtvy“ príbuzný do Čadce. Pôjde zrejme navštíviť aj políciu, kde bol predtým vydaný naň „zatýkač“ pre neplatenie výživného. Ten však po jeho „smrti“ zrušili. Kto leží v hrobe, príbuzní netušia. Vedia len to, že mu obliekli Františkov oblek.
