Pred rokom a pol sa stala tragická nehoda, kde môj syn zrazil dvoch chodcov. Táto rana nás zasiahla ako blesk z jasného neba. Nebolo to však na chodníku. Kiežby pán Boh dal a išli by po chodníku, ktorý je na Kamennej ulici z panelov, kde by auto nevyšlo. No osud chcel inak. Išli po krajnici a i synovi spolujazdci ich zbadali až v poslednej chvíli. Išli v smere jazdy auta, takže keby išli oproti, videli by auto. Syn po nehode robil všetko pre ich záchranu, volal hasičov, záchranku, políciu. Dával prvú pomoc ako i kolegovia. Po vynesení rozsudku sa pán Dzurila odvolal, takže nie je vinou súdu, že to trvalo rok a pol. Na každom pojednávaní som tíško sedela a trpela spolu so synom, ako by urobila každá matka. Zisťoval si protiprávne zdravotný stav syna i to som tíško prešla, hovorím si „každý človek urobí chybu“, hľadá obvinenia, či už z pomsty, alebo prečo, nedokážem povedať. Po nehode sme nevedeli, ako žiť ďalej, ale dobrí ľudia Vás vedia podržať. Pri poslednom súde, kde bol i pán Dzurila, sa vyniesol rozsudok a každý mohol povedať záverečné slovo. Nič z toho, čo pán Dzurila píše, nepovedal, ani to ako normálni ľudia môžu ísť príkladom pre mafiánov. Je to nešťastie, dopravná nehoda, ktorú si nikto neprial. Ako môže nešťastie ísť príkladom pre mafiánov, nechápem. Veď tu nikto nevraždil, nezabíjal. Sme ľudia ako každý jeden z vás, syn celý život nikomu nič neurobil a pri vyslovení jeho slov v súdnej sieni na záver ma zaliali slzy a musela som odísť, povedal: „Radšej by som bol na mieste vašej dcéry, ako prežíval to, čo so mnou robíte.“ Keď matka počuje ten skľučujúci výrok, že syn chce byť mŕtvy, než znášať toto všetko, svet sa pre Vás zastaví. A je to tu opäť. A čo sa týka vodičského preukazu, syn ho chcel odovzdať, ale nebol pod vplyvom alkoholu a každý má svoje predpisy, ktorými sa podriaďujeme. Takže, keď ho nechceli, mali dôvod.
Autor: matka
