Do dôchodku pôjdeme v osemdesiatke

Navštívili sme Jozefa Šuleka (70) z Olešnej, stále usmiateho deduška, ktorého šikovné prsty si vedia poradiť s vŕbovým prútím. Svoje rozprávanie začal slovami: „Toto nie je robota pre toho, čo nič nedokončí, ale pre toho, kto má trpezlivosť.“ Naučiť sa košíkáreniu môže hádam každý, ale sú to presedené hodiny, kým to učeň zvládne. Prezradil nám, že splietanie prútikov ho lákalo už ako malého chlapca. „Keď som bol mladý, skúšal som pliesť mnohokrát, ale nevedel som, v čom je kumšt,“ hovorí Jozef Šulek a pridáva ďalší prútik do rozrobeného košíka, ktorý by potešil nejedného hubára. „Potom prišli deti, stavali sme dom, chodil som do práce, nebolo času,“ spomína dobrosrdečný starký. Do tajomstva remesla ho zaučil zanietený starý Jaroš z Olešnej a vraj vtedy to Jozefa pochytilo. „Teraz aj dvanásť hodín presedím v mojej dielničke v pivnici a pletiem,“ usmieva sa a pokračuje, že každý, kto príde k nim na návštevu, sa chytá za hlavu. Vraj keby mali pri tom stráviť toľko času, tak by sa zbláznili. „Prútiky treba najskôr nazbierať, potom uvariť a nakoniec ošúpať. Až potom sa možno podujať na výrobu nového koša, či ošatky,“ poučuje nás košíkár s dvadsaťročnou praxou. Okrem toho, že prútie zbiera na lúkach, vo svojej záhradke pestuje aj špeciálny druh červenej farby, ktorý bol vyšľachtený v Rusku. Pod varením prútov si máme predstaviť, nie klasické varenie vo vode, ale vysoký parák, v ktorom sa naparuje aj tisíc prútikov naraz. „Toto množstvo stačí na päť-šesť košíkov strednej veľkosti,“ prezradil Jozef Šulek. Potom ešte horúce prúty začne v rukaviciach lúpať. Posledná úprava materiálu spočíva v ponorení do ľadovej vody, aby sa zbavil miazgy. „Najlepšie je hneď začať pracovať, ale ak chcem pliesť neskôr, musím ich usušiť, inak by zaplesneli,“ poučuje nás o správnom postupe. Výroba jedného košíka mu trvá približne štyri hodiny. Najťažšie miesto je výroba rúčky a na tej si dáva najviac záležať. „Pozrite sa, vypadá jak maľovaná,“ pochválil sa  Jozef  Šulek. Najradšej pletie hubárske košíky a podnosy. „Je to moja záľuba, a keď ochoriem a nemôžem bez roboty vydržať, tak si aspoň prútiky roztriedim,“ hovorí o svojej košíkovej vášni. Šikovné ruky má nielen on, ale aj jeho manželka Veronika Šuleková (65). „Čo som mala robiť, pozerať sa? Tak som si našla aj ja svoje hobby,“ hovorí bývalá zdravotná sestra. Jej učarovali výšivky, paličkovanie aj háčkovanie. Pod jej prstami sa rodia všakovaké ozdoby: motýle, vtáčiky, obrúsky, ale aj čiapky a rôzne obrázky z paličkovanej čipky. Jozef Šulek svoju manželku žartom nazýva „moja manažérka“. „Vďaka našim koníčkom sme stále medzi ľuďmi, necítime sa vyradení zo života. Neustále nás to motivuje dopredu,“ tvrdia svorne manželia Šulekovci. So svojimi výrobkami chodia po celom Slovensku. Navštívili kultúrne podujatia a trhy vo Východnej, v Bojniciach, Vlkolínci, Zvolene, Piešťanoch, Lietave aj Strečne. Pozývajú ich do skanzenu vo Vychylovke, keď prídu zahraniční turisti, aby predviedli tradičné remeslá v krojoch. Najkrajší zážitok majú zo Stružielky, podujatia pre postihnuté deti na Kysuciach: „Na Stružielke v Čadci manžel predvádzal pletenie košíka,  keď jedno postihnuté dieťa vzalo prútik a podarilo sa mu pokračovať v začatej práci. Až mi slzy vyhŕkli z očí,“ pripomína si Veronika Šuleková vlaňajšiu príhodu a hovorí, že tento rok sa tam opäť chystajú. „Máme radi ľudí, nepatríme do starého železa a na dôchodok pôjdeme asi až v osemdesiatke,“ ukončili svoje rozprávanie prívetiví manželia z Olešnej. Do ďalších rokov im prajeme veľa optimizmu a radosti zo života.