Fajnovku, ako dostalo sokolíča prezývku, nám predstavil strážnik parku Pavol Židek: „Je to asi dvojtýždňová samička sokola myšiara, je v dobrej zdravotnej kondícii a už je vytypované hniezdo, do ktorého sa zatúlané mláďa nasťahuje.“ Pohlavie sokolieho mláďaťa sa dá zistiť podľa hrúbky nôh a pazúrov. Samička má na rozdiel od samčeka hrubé nožičky a dlhšie pazúry. „Samce dravcov sa nazývajú terčeky, čo pochádza z latinského tercius. Znamená to, že samec je o tretinu menší ako samica,“ opisuje Pavol Židek pomer veľkosti vtákov a pokračuje, že u týchto druhov si obvykle partnera vyberá samica. 
V dospelosti sa odlišujú aj sfarbením. Strážca parku má vo svojej pracovnej náplni tiež starostlivosť o nájdené mláďatá dravcov. „Zaujímavá je obetavosť, ktorú myšiaky dokážu prejaviť pri obrane hniezda. Aká je samička maličká, taká je odvážna,“ hovorí vtáčí ošetrovateľ a pokračuje, že bol svedkom toho, ako sa jej podarilo odohnať od hniezda kráľa oblohy orla. Na útek sa nebojí zahnať ani krkavca, či bociana. Sokol myšiar je jeden z najbežnejších druhov dravých vtákov u nás. Čiernymi očami si z výšky vyhliadne korisť, potom ju v rýchlosti tristo až tristodvadsať kilometrov za hodinu smrteľne zraní úderom nôh alebo zobáka. „Keby sa loviaci vták pri smrtiacom útoku so svojou korisťou zrazil, neprežil by to ani jeden z nich,“ vraví o neskutočnej rýchlosti, ktorú vie vyvinúť pri love sokol. Až potom sa dravec vznesie nad svoju obeť, aby si ju odniesol a nasýtil sa. V okrese Žilina je podľa Židekových slov asi desať hniezdiacich párov a často ich možno pozorovať, ako sa vznášajú nad krajinou. Myšiakov si vraj ľudia veľmi často mýlia s kaňou, ktorá je u nás dosť vzácna. Sokoly si nestavajú vlastné hniezda, vajcia znášajú na zmes šutoliny a hrabanky, alebo využívajú opustené hniezda iných dravcov. Keď je ich nedostatok, osadzujú sa umelé. „Tento rok zahniezdil pár v takomto umelom hniezde a už majú mladé. Práve k nim bude priložená naša Fajnovka,“ hovorí o osude svojej zverenkyne a dúfa, že ju náhradní rodičia prijmú. Sokolia rodina vraj väčšinou nového člena neodmietne. Pavol Židek spomína prípady, keď vyšli pokusy, keď sa najdúšik podstrčil do hniezda príbuzného druhu. Napríklad sova lesná prijala myšiarku, či dokonca jastrabíča sa udomácnilo v rodine myšiarov. „Pokiaľ sa doloží mláďa do hniezda, vždy sa pozoruje proces osvojenia, či si rodičia nevšimli prírastok,“ oboznamuje nás s ďalším postupom Pavol Židek. Zároveň sa pridáva doplnková potrava, holuby, kurčatá a podobne, aby pre rodičov nedošlo k prudkému nárastu zabezpečovania obživy pre potomstvo. „Tieto dravé vtáky nemajú vyvinutý čuch, ale majú až jedenásťkrát lepší zrak ako človek. Preto sa môže stať, že si adoptívny pár všimne nejakú zmenu a mláďa vyhodí,“ vysvetľuje, prečo sa hniezdo stále monitoruje. Pavol Židek nás oboznámil, ako postupovať v prípade, ak niekto nájde vypadnuté mláďa: „Predovšetkým je potrebné hneď kontaktovať Správu NPMF alebo krajský úrad životného prostredia, prípadne veterinára.“ Kým si prídu vtáča vyzdvihnúť, je vhodné ho umiestniť do škatule, ktorá je vystlaná napríklad čečinou a uzatvoriť ju. Tma je pre vyplašené zvieratko dôležitá preto, aby sa viac nestresovalo a nezranilo sa. Pokiaľ sa stane, že takýto dravček zostane v starostlivosti ľudí dlhšie, je možné nakŕmiť ho. „Najvhodnejšie je kuracie mäso z pŕs alebo svalovina, ktorú treba najskôr na pätnásť minút namáčať do vody, najlepšie minerálky. Bravčovina, hovädzina, salámy, pečivo sú zakázané,“ prízvukuje skúsený ošetrovateľ. Mláďaťu sa maličké kúsočky mäsa vkladajú pinzetou priamo do zobáčika po maličkých kúskoch. Ak potravu odmieta, nesmie sa nasilu kŕmiť, pretože by mohlo uhynúť. Boli sme zvedaví, čo sa stane v prípade, že malej sirôtke nenájdu vhodný domov. „Dravec sa chová v zajatí. Keď dospeje, snažíme sa ho pripraviť na život vo voľnej prírode. Keď sa nedokáže adaptovať, zostáva žiť v zajatí. Buď sa umiestni do ZOO, alebo sa oňho stará odborník spolu s deťmi, ktoré takto spoznávajú divé zvieratá a učia sa rešpektovať prírodu,“ končí svoje rozprávanie Pavol Židek.
