Dovtedy bolo možné sa o nich dozvedieť väčšinou len z kníh. „Za minulého režimu sa k nám dostalo viacero literatúry s indiánskou tematikou. Žiaľ, nebola objektívna. Zameriavala sa len na „protiamerickú“ politiku a upozorňovala najmä na masakrovanie domorodého obyvateľstva, jeho zaháňaní do biednych rezervácií, kde ho držali o hlade a násilne pokresťančovali. Bohatej kultúre Indiánov sa vtedy nevenovala pozornosť,“ vysvetlil nám Žilinčan Fero Šuška (32), ktorý sa o život severoamerického prérijného národa zaujíma už viac ako dvadsať rokov. Tento nadšenec zhromažďuje dobové maľby a fotografie, z ktorých sa dozvedá veľa o tejto kultúre. „Ako malého chlapca ma zaujali len primitívne zbrane Indiánov z doby kamennej – luky a šípy a hltal som knižky, takzvané „Mayovky“. Až neskôr som sa v odborných knihách a časopisoch dozvedel, že história týchto obyvateľov je omnoho smutnejšia,“ dodal. 
Prérijná doba severoamerických Indiánov bola približne v rokoch 1750 – 1890. V tom čase sa naučili jazdiť na divokých mustangoch a loviť bizóny. Žili v súlade s prírodou, až kým neboli zo svojej pôvodnej vlasti násilne vyhnaní. Našťastie sa aj medzi belochmi našli záujemcovia o indiánsku kultúru. Najskôr ich maľovali, napríklad anglický maliar George Catlin a po objavení fotografie, aj fotili. Najvýznamnejším fotografom bol Angličan E. S. Curtis. Okrem toho nahrávali ich piesne a zberali predmety dennej potreby do múzeí. Medzi nimi sa nachádzali aj hudobné nástroje. Jeden z nich, ktorý nazývali „veľká prérijná sliepka“, alebo v jazyku kmeňa Sioux „Šotanka,“ si Fero vyrobil a pokúša sa na ňom zahrať pár tónov. „Na takejto indiánskej píšťale hrával zamilovaný indiánsky mládenec svojej milej pred jej rodičovským stanom. Ak ju jeho hudba očarila, vyšla pred stan a randili spolu. Na staršom type píšťaly, vyrobenej z kostí vtákov, pískali mladíci počas krutej skúšky dospelosti, pri ktorej viseli na háčikoch, až kým sa im koža na hrudi nepretrhla,“ opísal nám pre nás cudzie zvyklosti prérijného národa Fero.
