Sypárne ako z rozprávky

Napriek tomu, že moderná výstavba vytlačila zo svojich miest už takmer všetky staré stavby, na niektorých miestach môžeme ešte i dnes vidieť starobylé hospodárske budovy, drevené obydlia, maštale, humná alebo i drobné domčeky, ktoré sa nazývajú sypárne. Niekoľko sa ich ešte zachovalo aj v Rajeckej doline. Starších pamätníkov sme sa spýtali na ich pôvodný účel. Túto sypáreň pri ceste v Rajeckej Lesnej postavili pred viac ako sto rokmi. „Naposledy ju využíval Štefan Pastorek, ale ten už vyše 50 rokov nežije. Ja mám 82 rokov a pamätám si, že prv takýchto sypárni bola celá dedina. Ľudia do nich uskladňovali vymlátené obilie, vykvasenú kapustu v sudoch a na poschodiach múku v truhliciach. Postavili ich z dreva, bez použitia kúska železa. Potom bosými nohami pomiesili hlinu s plevami a ňou nahrubo natreli trámy. Aby lepšie držala, nabili do nich drevené klinky. Vrstva hliny chránila potraviny pred teplom i mrazom. V čase požiaru ju obliali vodou, čím vytvorili výbornú izoláciu pred ohňom. Po vojne vydali nariadenie sýpky zbúrať. Vraj nepôsobili esteticky. Zachovalo sa ich len zopár, ale ani tie už asi nikto nevyužíva,“ povedal nám Jozef Rolinčin. Aj v Konskej majú maličké sypárne okožované blatom, nás však zaujala jedna čisto drevená. Patrí rodine Dávidíkovej. Pavlína Dávidíková (60) v nej uskladňuje seno a zeleninu. „Na našu sypárničku nedám dopustiť. Zemiaky v nej vydržia aj do augusta. Nie je až taká stará, postavil ju môj starý otec asi v roku 1920, keď sa vrátil z Ameriky. Robil tam v prístave. Mali sme veľké gazdovstvo. V murovanej pivnici sypárne boli tri veľké truhlice s múkou, volali sme ich štrichy. Hore bolo obilie pre kone. Cez druhú svetovú vojnu sa tam ukrývali aj ľudia. Prv bolo takých sypární po dedine plno a bolo to pekné. Stoja už len niektoré. Aj tú našu sme chceli rozobrať a preložiť do záhrady, ale nakoniec sme si tam postavili dom,“ vysvetlila nám Pavlína. Podobné sypárne ako v Rajeckej Lesnej majú aj v Ďurčinej. Na hornom konci obce stoja vedľa seba hneď dve. Majiteľ jednej z nich, Martin Baláž (62), nám ju aj otvoril svojím veľkým kľúčom. Vchádza sa do nej popod nízku zárubňu. „Prv boli asi menší ľudia, keď to takéto stavali. Zakaždým, keď som dnu niesol vrece so zemiakmi, buchol som si hlavu. Tieto sypárne postavili ešte starí otcovia našich starých otcov. Tak nám to aspoň rozprávali. Hlina na vonkajších stenách má miestami hrúbku aj päť centimetrov a dodnes neopadala. Obielená bola vápnom. Strecha bola pokrytá dreveným šindľom, no keď ho prestali vyrábať, pribili naň plech. My máme na podlahe aj drevenú dlážku. Pod ňu do pivnice sme sypali zemiaky. Boli dlho chutné a neklíčili. Klenba pivnice je len z kameňa a hliny. Dnu sa nedostala voda, ani myška. Preto tu bývala zavesená slanina a kedysi tu skladovali aj truhlice s oblečením, lebo chalupy boli plné ľudí. Úplne hore pod strechou mávajú hniezda vtáčence. Hodilo by sa to na takú menšiu chatku, ale naše deti to nechcú, tak to asi zbúrame,“ posťažoval sa nám Martin.