Jednoducho sa tu usilovne pracuje. Usmievavé žieňa na nás máva rukou a kričí, že stačí dať dolu retiazku z bráničky a dostaneme sa dnu. Ako blesk okolo preletí malý chlapček so šatôčkou na hlave proti úpalu a vedie nás do záhrady k zajačincu. „Je ich tu tridsaťosem aj s posledným vrhom,“ prezrádza nám Anna Beláková, mama malého vetroplacha Dominika. „Tridsaťpäť,“ prehovorí spoza drevenej búdy chlapský hlas. „To je môj brat Jozef, zajace sú jeho, ale my mu pri nich pomáhame,“ predstaví nám prichádzajúceho muža Anna Beláková. „Idem si oddýchnuť a vy sa porozprávajte,“ navrhne ohľaduplne Jozef a vypne hučiaci stroj. O chvíľu dobehne aj sedemročná Majka, sesternica trojročného Dominika, ktorý už otvoril závoru a naháňa jedného z ušiakov. Keď ho chytí, schmatne ho za uši. „Poď zajac,“ povie detským hláskom a pritisne si ho nemotorne k sebe. Úsmev od ucha k uchu prezrádza, že sa vôbec nebojí a je to jeho zábava. „On ich považuje za svoje živé hračky,“ potvrdí naše tušenie jeho mama. Majka, ktorej sa začali prvé školské prázdniny, sa nenechá zahanbiť a vytiahne z iného krmelca hnedého zaja, ktorý sa bráni zo všetkých síl. „Tento sa mi páči najviac, lebo má peknú farbu,“ hovorí nám budúca druháčka.
„Deti pri zajacoch pomáhajú a s radosťou,“ chváli Anna Beláková svojho syna i neter. „Dominik vždy pohrabe nakosenú trávu aj ich nakŕmi,“ povie a pohladí malého nezbedníka po hlavičke. Medzitým zajace z najnižších poschodí vystrkujú ňufáčiky a váhavými krokmi opúšťajú svoje obydlie. „Oni neutečú, sú zvyknuté vybehnúť von na trávu,“ poučuje nás skúsene Majka. Potichučky pozorujeme veľkú bielu zajačicu s čiernymi fľakmi, ktorá starostlivo stráži svoje mláďatá, ktoré sa jej navlas podobajú okrem jedného šediváčika. „Asi pred desiatimi rokmi zúril zajačí mor,“ rozpráva nám dávnu príhodu Anna. „Vtedy sme mali jedno úplne ryšavé zajačiatko, dala som meno Rišo. Ale choroba neobišla ani jeho. Keď pošiel aj on, tak som si poplakala,“ usmieva sa nad svojou spomienkou. „Ja by som zajačikov chovala len pre potešenie a nie na jedenie,“ rozpráva milovníčka týchto tvorov a dodáva: „Ja zajačinu nejem a celkovo sa u nás zjedia dva-tri, zvyšok rozdáme rodine a susedom.“ Okrem zajačikov chovajú Belákovci sliepky, huňatého psa i čierneho kocúra. A práve ten si od malého Dominika užije asi najviac: „Vyťahá ho za chvost, za uši, ale keď vytiahne pazúriky, veru poškriabe poriadne,“ opisuje ďalšie synove huncútstva v príjemnom tieni košatej jablone Anna. Od príjemnej spoločnosti rodiny Belákovcov sa nám ťažko odchádzalo.
