Po vyše štyroch rokoch mu prišlo nariadenie na výkon exekúcie.
„Cestoval som vtedy linkou číslo 4 zo železničnej stanice na Vlčince. Autobus bol plný, stál som ďaleko od označovača lístkov. Dal som ho označiť študentom, ktorí mi poslali naspäť neplatný lístok a bavili sa na tom. Vo vozidle však boli revízori, ktorí mi dali pokutu,“ hovorí Andrej Dzurila. Túto pokutu zaplatil ešte v roku 1999, doklad má odložený. Býval vtedy v Letanovciach na východnom Slovensku, kde sa staral o svojho otca. Napriek tomu bolo voči nemu v tejto veci zahájené exekútorské konanie. „Asi nemajú inú robotu, ako obháňať ľudí. Toto je úžerníctvo a nie služba občanom. Keď vravia, že majú takýchto exekučných prípadov niekoľko, tak nech sa niekto pozrie, či je to objektívne. Či nebude polovica ľudí v tomto zozname nevinne. Chcem poukázať na veci, ktoré sa dejú. Keď vám prepadne kredit na karte, tak nemáte nárok na doplatenie ani na prenos na ďalšie obdobie. Keď sa začneme takto naháňať s exekútormi, tak kde potom o chvíľu skončíme?“ pýta sa Andrej Dzurila. Takisto chce poukázať aj na to, či náhodou nejde o pohon na jeho osobu za to, že dáva odpor ako poškodená osoba ohľadom trestnej veci. Ide o prípad, keď pri automobilovej nehode zahynula jeho dcéra a jej priateľ bol ťažko zranený. „Dávam tieto dva prípady do súvislosti, aj keď možno spolu nesúvisia. Možno ma chcel niekto pokoriť a našiel, že som nezaplatil na žilinskej adrese v dobe, keď som sa staral o otca v Letanovciach. Ak je možné chybu napraviť, tak by som chcel, aby sa tak stalo. Ide len o ochotu, kto vlastne bude komunikovať s exekútorom. Ak chce Dopravný podnik takto otravovať ľudí, tak potom by nemal mať nárok na podporu z mesta. Oni si dovolia zaplatiť niekoľkých prokurátorov a obhajcov, ale obyčajný človek na to nemá.“ O stanovisko sme požiadali Dopravný podnik mesta Žilina. Konateľ spoločnosti Albín Stanek po oboznámení sa s prípadom konštatoval, že spomínaná exekúcia sa týka sumy, ktorú nezaplatil po navýšení kvôli oneskorenému zaplateniu pokuty. „Dňa 6. apríla 1998 bol pán Dzurila zistený bez platného cestovného lístka. Vtedy dostal aj výzvu na úhradu, suma vtedy bola 606 korún. Nezaplatil ju a 24. augusta 1998 mu bola zaslaná upomienka pred žalobou, tam sa už suma zvýšila o 80 Sk, čo boli administratívne poplatky, ktoré si účtuje advokátska kancelária. Opäť nezaplatil, preto bola 8. decembra1998 podaná žaloba na súd a suma sa navýšila na 1 346 Sk, vzhľadom na to, že tam pribudol kolok na súd v hodnote 200 korún a trovy advokáta v cene 540 korún. 21. decembra toho istého roku vydal súd platobný rozkaz na spomínanú sumu 1 346 korún. Až 26. februára 1999, čiže skoro o rok, pán Dzurila zaplatil čiastočnú úhradu vo výške 686 korún, čo bola suma, ktorá bola na niekdajšej upomienke, ktorú dostal v auguste 1998. Čiže z celkovej sumy, ku ktorej ho zaviazal súd, neuhradil 660 Sk. 29. novembra 1999 mu bola zaslaná upomienka pred exekúciou na zvyšnú sumu 660 Sk. Nereagoval na ňu, a preto 24. septembra 2003, to znamená vlastne skoro po štyroch rokoch, bol daný návrh na výkon rozhodnutia, teda exekúcia,“ informuje Albín Stanek z DPMŽ. Suma sa medzičasom opäť navýšila, z pôvodných 606 na 2 116 korún. Pribudol tam 500-korunový kolok na výkon exekúcie, 100-korunový kolok na zistenie zamestnávateľa, trovy advokáta boli 856 korún. 12. januára 2004 bol súdom nariadený výkon exekúcie na sumu
2 116 korún. Medzitým došlo k zmene legislatívy, súdy prestali vykonávať exekúcie, prešlo to do rúk súdnych exekútorov, ktorí si za exekúciu účtujú svoje poplatky. „Aká je to suma teraz, to už neviem, ale určite je to viac, ako pred dvomi rokmi,“ dodáva Albín Stanek.
