„Keď som bol malý chlapec, tak sme s kamarátmi behali za každou mašinou a mávali sme strojvodcovi ostošesť,“ zaspomínal si dnes už ostrieľaný rušňovodič Blažej. „Mašiny ma fascinovali od detstva a nikdy som nepochyboval, čím budem,“ prikývne si a dáva sám sebe za pravdu, že si na koľajnice a vlaky zvykol a už by ich za nič nevymenil. „Vyučil som sa za opravára, kedysi som bol tam dole,“ povie rušňovodič pri otváraní pre nás tajomných dverí a krytov na veľkom stroji. Rukou nám ukáže priestor, kde ako mladý strávil mnoho času pri oprave mašiny. „Teraz by som sa tam už nezmestil,“ zasmeje sa srdečne. „No ale mňa lákalo naučiť sa viesť tieto obrovské lokomotívy, správne sa im hovorí HDV,“ pozrie na nás a pochopí, že tej skratke asi nerozumieme. „Hnacie dráhové vozidlo a presne podľa predpisu som už nie rušňovodič, ale vodič HDV,“ poučí nás o správnych železničiarskych označeniach. „Mám päťdesiatštyri rokov a od 1982 riadim vlak,“ prezrádza Blažej Mikoš o sebe. „Keď som pracoval vo Zvolene, vtedy som chodieval aj na osobných vlakoch a rýchlikoch. Teraz pracujem v Rajci, čo je omnoho menšia stanica,“ spomína na minulé roky služby nostalgicky. Zároveň nás poučí, že sú rôzne druhy lokomotív, ktoré sa delia podľa výkonu. Niektoré slúžia ako ťahače pre nákladné súpravy, ďalšie pre osobáky a rýchliky a niektoré majú univerzálne použitie. Pomaly prechádzame plošinou, ktorú si iste každý niekedy všimol po krajoch rušňa a odtajňuje nám obsah ukrytý pod kapotami mašiny. „Motor stroja sa tiahne od začiatku do konca,“ povie a zohne sa k nejakej súčiastke. Keď ju vytiahne, zistíme, že si overuje výšku oleja v nádrži. „Odrazu si to skontrolujem,“ prehovorí a nám v tej chvíli lokomotíva pripadá ako obrovské auto. „Obsah palivovej nádrže je päť a pol tisíc litrov nafty,“ ohúri nás veľkým číslom a pridá ďalšiu informáciu: „Toto nie je najväčšia mašina, táto má len stredný výkon, sú ešte aj silnejšie,“ a popri rozprávaní odokrýva srdce stroja, elektrický generátor, ktorý poháňa spaľovací dieslový motor. V riadiacej kabíne oceľového tátoša na koľajniciach si môžeme poprezerať spleť husto pospájaných drôtov. „To len na prvý pohľad vyzerá zložito, systém je úplne jednoduchý,“ nedbalo prehodí dlhoročný rušňovodič a usadí sa na svoje sedadlo za stôl plný rôznych tlačidiel. Postupne nám vysvetľuje, na čo ktoré slúži. „Keď som mal auto, mal som trochu problém s preorientovaním sa, kde je plyn,“ prezradí na seba a položí ruku na polkruh, ktorý pripomína volant, no vo vlaku predstavuje plynový pedál. „Je to krásna práca, ale keď som bol mladý, bolo mi niekedy ľúto, keď sa všetci chystali na zábavu a ja som išiel do služby,“ cítiť nostalgiu v jeho hlase za starými časmi. Na druhej strane má však krásne zážitky, ktoré mu nadlho utkveli v pamäti. „Raz na jar bolo tak chladnejšie a mal som nočnú. Prišiel teplý dážď a do rána na stromoch vyrašili zelené puky. Bol to taký malý prírodný zázrak,“ opisuje svoju krásnu spomienku. „Alebo v zime, keď je na stromoch srieň a tá sa blýska v rannom slnku. Na to človek nezabudne,“ pridáva ďalšiu kocku do mozaiky železničiarskych spomienok.
Potom načrie i do iného súdka „Bývajú situácie, keď človek dostane strach,“ prehodí Blažej Markoš výhybku svojho rozprávania. „Na trati Rajec – Žilina je množstvo nechránených železničných priecestí,“ zvyšuje mimovoľne hlas a pokračuje: „Toľko nezodpovedných šoférov to napriek výstražným znameniam riskantne „švihne“ popred vlak. Až mi zamŕza krv v žilách,“ hovorí strojvodca rozhorčene na adresu hazardérov so životom. „Našťastie som sa nikdy nedostal do kolízie s autom, či autobusom a nezabil som žiadneho človeka a dúfam, že to tak zostane,“ zaželá si do budúcnosti, aby ho nepostihlo takéto nešťastie. Nakoniec sme si mohli vyskúšať klaksón a hvizdom sme ukončili našu zaujímavú exkurziu po palube rušňa. Veď už o chvíľu vyráža na ďalšiu cestu.
