Napriek tomu si už ani nevieme predstaviť, aký by bol náš život bez elektrických prístrojov a svetla. Matúš Konštiak (79), bývalý elektromontér z Terchovej – Bieleho Potoka, zavádzal elektrické vedenie 42 rokov a ako hovorí – s elektrikou je kamarát.
Ako si spomínate na roky, keď ste ešte nemali doma zavedený elektrický prúd?
Vyrastal som v drevenom domčeku v Terchovskej osade a dlho sme si svietili len petrolejkami a lampášmi. Drevo na zimu sme rezali na cirkulárke, poháňanej dízlovým motorom. Seno a trávu pre kravy sme rezali na sečkovici ručne. Keď som mal šesť rokov, zásluhou mojej neopatrnosti mi rozmliaždila dva prsty na pravej ruke a museli mi ich amputovať. Ale naučil som sa ňou písať a bol som aj dva roky na vojne. Bolo nás sedem detí, tak som šiel robiť už ako 12-ročný k lesníkom. Po vojenčine som nastúpil k elektrikárom.
Poradili ste si vtedy aj bez dnešnej modernej techniky?
Veru, boli to ťažké časy, lebo mechanizmov nebolo. Pomáhali nám jednoduché kladkostroje a kone. Niektoré betónové stĺpy museli ťahať hore aj štyri. Dnes elektrikári už bežne využívajú vrtuľník, ale my sme i na tie nedostupné miesta museli všetko vyvláčiť a mnohé jamy sme kopali ručne. Nemali sme žeriav, len niekde nám pomohol bager. Jamy pre stožiare vysokého napätia sme kopali aj tri metre do hĺbky. Ručne, len pomocou navijakov, sme vztýčili aj najvyšší stožiar pri Nových Zámkoch. Ten oceľový obor mal 68 metrov.
Nebola práca elektromontérov nebezpečná?
S elektrinou nie sú žarty. Ja som bol s ňou „kamarát“ a vážnejšiu nehodu som nezažil, ale nejeden raz som už mal namále. Pamätám si však jednu smutnú udalosť, ktorá sa stala v júni 1956 v Tepličke. Naši chlapi tam robili vedenie. Na obed, keď všetci už odišli, jeden z nich, bol to taký ohromný dobrák a poctivec z Diviny, sa vrátil a ochotne vyšiel hore na stĺp nakonzervovať ešte hustou vazelínou železné svorky. Lenže vtom z trafostanice pustili do drôtov prúd a to sa mu stalo osudné. Keď jeho bezvládne telo zniesli dole, nebolo mu už pomoci. Zostala po ňom vdova s kopou detí.
A vaša manželka sa o vás nebála?
Pravdaže sa strachovala a ak som sa z montáži nevrátil načas, hneď volala majstrovi, či sa mi niečo zlé neprihodilo. Chodili sme na turnusy po celom Slovensku, bývali sme v maringotkách ako komedianti. Bol to úbohý život, keď sme zmokli, nebolo sa kde usušiť, topánky sme mali premočené a blato až po pás. Elektrifikovali sme celú Oravu, Liptov, Kysuce. Kým som bol na týždňovkách, žena bola zatiaľ doma sama so šiestimi deťmi. Musela sa starať o kravu, role a keď nám doviezli cement, sama ho zložila z auta a aj štrk odfúrikovala do dvora z cesty. Pustil som sa totiž do stavania chalupy a po sobotách a nedeliach som ju aj dostaval. A väčšinu bez elektrickej miešačky, ani sa mi to dnes už veriť nechce. Ba ani to, ako som chodil na týždňovky dve hodiny pešo cez hory do Riečnic.
Máte ako elektrikár vzťah k šetreniu elektriny?
To skôr moja manželka. Zvlášť potom, čo nám aj ako zamestnancom elektrárni vzali zamestnanecké zľavy. Chodí za mnou po dome a zhasína. Keď žehlí, väčšinou si elektrickú žehličku nahrieva na sporáku, v ktorom kúrime drevom. Žehličky, elektrické rúry, ohrievače vody alebo variče míňajú najviac prúdu. Ale elektrinu míňame aj vtedy, ak nie sme doma, lebo aj vtedy máme zapnutú chladničku. Ani na to nemyslíme, stačí však, ak nastane krátka porucha a sme bezradní. Bez elektriny si jednoducho už nevieme predstaviť život.