Zorganizovať ju pomohla ich dcéra Viera a Zbor pre občianske záležitosti mesta Rajec. Na cirkevnom obrade, ktorý viedol rabín z Košíc, sa okrem rodiny zúčastnili aj ľudia, pre ktorých niečo znamenali, či už ich bývalí susedia alebo priatelia. „Boli to slušní ľudia a on šikovný mäsiar. Ako jeden z prvých ponúkal v tomto meste salámy. Bol to úspešný a poctivý obchodník, spomínam na nich v dobrom a aj preto som sa sem dnes prišla pozrieť,” takto na nich spomína ich vtedajšia suseda Jakubíková. „Táto svadba sa mi páči viac ako tá prvá,” povedal veselým hlasom po skončení obradu „mladomanžel”. Ako sa to však celé začalo?
ZOZNÁMENIE
Ján Mahrer dvoril svojej manželke už pred vojnou. Aby dokázal, že to s ňou myslí vážne, doniesol jej rodine kus veľkej teľaciny. Dnes by sa nadľahčene dalo povedať, že jeho menovec používal inú formulku: Prijmeš moju ružu? Žiaľ, ich život nebol zďaleka taký veselý. Počas vojny sa Ján schovával v horách a jeho manželku deportovali do koncentračného tábora. Po vojne sa stretli na vlakovej stanici a on skríkol: „Ty žiješ!“ Ona: „Prežil si to!” a už ostali spolu. Či to bola veľká láska, alebo sa len spojili dvaja stroskotanci na rozbúrenom mori?
ŤAŽKÝ ŽIVOT
Po vojne ostali žiť v Rajci, kde Ján Mahrer pôsobil ako mäsiar. Neskôr sa im narodili tri dcéry: Táňa, Eva a Viera. „Veľmi dobre si pamätám august 1956 a teraz si musím dať pozor, aby sa mi netisli slzy do očí, prišli moji rodičia do dvora a obidvaja mali putá,” so zármutkom v hlase spomína najmladšia dcéra Viera. Čo sa vlastne stalo? Bolo to obdobie najtvrdšieho komunizmu, neboli to relatívne pokojné sedemdesiate a osemdesiate roky, na ktoré niektorí súčasníci s nostalgiou spomínajú. Bolo to krátko po neslávne známych monster procesoch (v nich sa na základe vymyslených obvinení zo strany KGB odsudzovali nevinní ľudia na smrť), v období,
keď všet-ci domáci hospodári museli odovzdávať štátu predpísané dávky. Tak to bolo aj
s bravčovou masťou. Jánovi priatelia, ktorí jej nemali dosť, prišli za ním, že či by masť kúpenú u neho v obchode nemohli vydávať za domácu. On s tým súhlasil a neskôr, keď sa na to prišlo, ho za túto, z dnešného pohľadu drobnosť, odsúdili na štyri roky väzenia v jáchymovských baniach. Keďže o tom vedela aj jeho manželka, považovali ju za spoluvinníčku a musela sedem mesiacov stráviť v žilinskom väzení.
NÁVRAT DO VLASTI
„Izrael je náš domov, ja som emigrovala v šesťdesiatom siedmom a rodičia o rok neskôr,” hovorí dcéra Viera. Rodina svoj odchod do Izraela nikdy neľutovala, aj keď vzhľadom na dnešnú situáciu je na Slovensku oveľa bezpečnejšie: „Viete, to je, ako keď sa vám rúca dom, podvedome chcete byť pri tom,” snaží sa vysvetliť pocity svojich rodičov dcéra Viera. Na otázku, či bude niekedy na blízkom východe mier, odpovedá s ľútosťou v hlase dcéra Viera:„My to už neuvidíme, ale strašne dúfame, že to bude a verím, že ho uvidia aspoň generácie po nás.” Momentálne určite život v Hajfe nie je bezpečný
a aj preto sa dcéra Viera pokúsi zdržať rodičov na Slovensku čo najdlhšie. Tak trochu paradoxne znejú slová jej matky:
„V štyridsiatom piatom som čakala na kaťuše a dnes mi ich zvuk naháňa hrôzu.”
