upokoja slová dvadsaťsedemročného žilinského piercera Tomáša Jankuliaka (na snímke), že samotné prepichnutie trvá len zlomok sekundy.
Kde ma pôvod táto forma zdobenia ľudského tela?
Rôzne druhy piercingu patria medzi najstaršie spôsoby skrášľovania po celom svete a v každej kultúre. Objavujú sa na starovekých maľbách či na mumifikovaných telách. Na naše územie ho priniesli námorníci. Na západe boli donedávna znakom motocyklových gangov, väzňov a punkových rockerov. U nás sa kedysi veľkými náušnicami odlišovali napríklad slobodní obyvatelia poddanských oblastí. Za socializmu bol piercing neprípustný. Mnohí starší ľudia sa preto stále pozerajú naň ako na mrzačenie tela. Ja som si preto svoj prvý piercing dal urobiť až na vysokej škole a radšej na jazyk, kde nebol veľmi vidieť.
Ktoré miesta na tele sú pre piercing najobľúbenejšie?
Najviac prepichované sú nos, obočie, uši, jazyk, brada a u dievčat aj pupok. Prevláda záujem o to, čo vidieť v médiách. Keď si dala Zdenka Predná prepichnúť hornú peru, bol záujem o toto miesto. Na Slovensku sme uniformovaní a ľudia chcú hlavne to, čo vidia.
Akým spôsobom sa upevňuje šperk do pokožky?
Miesto prepichnutia ihlou sa neznecitlivie. Zákrok trvá len zlomok sekundy, ale nie je bezbolestný. Na jazyku sa miesto vpichu hojí asi dva týždne, v pupku aj pol roka. My používame iba titanové šperky, pretože mnohí, najmä mladší, sú na chirurgickú oceľ, zlato alebo striebro alergickí. Neodporúča sa zapravovať šperk amatérsky, pretože zanedbané ošetrenie po ňom môže vyvolať rozsiahle zápalové procesy. Neodporúčam nikomu prepichovať si kožu sám, lebo bez potrebných znalosti anatómie sa môže trafiť na nesprávne miesto a porušiť niektorý nerv. Následkom toho môže opuchnúť, v horšom prípade aj ochrnúť i polovica tváre. Aj keď sa to nezdá, zvlášť sú na to háklivé ušné laloky. Pri ich prepichovaní sa totiž prerušujú akupunktúrne dráhy – centrum bolesti, smädu, hladu, pokoja, agresivity a podobne. Vysoké percento žien by nemuselo v starobe nosiť okuliare, keby im v detstve neboli neodborne prepichli kvôli náušniciam uši.
Stane sa, že zákazníkovi odmietnete zhotoviť piercing?
Niekedy k nám prídu rodičia s malým dieťaťom a prajú si prepichnúť mu nos. Vtedy im musím vysvetliť, že detská chrupavka sa vyvíja, a preto piercing nie je preň vhodný. Pre také malé dieťa to nie je správne ani z morálneho hľadiska. Jeho okolie by mohlo na to nedobre reagovať. Taktiež by si nemali dávať robiť piercing ľudia so zlou zrážanlivosťou krvi, cukrovkou či kožnými chorobami.
Akú výhodu má piercing oproti zdobeniu tela tetovaním?
Hlavný rozdiel je, že piercing nemusíme mať navždy. Stačí si šperk vybrať a dierka sa zrastie. Je zaujímavé, že tí, ktorí sa predtým báli u lekára injekcie, sa jej väčšinou potom už neboja. Ja napríklad ráčkujem a keď som mal piercing na jazyku, nebolo to tak poznať. Len nejaký čas trvalo, kým som sa s ním naučil jesť.
Aké sú reakcie ľudí na opiercingovaných spoluobčanov?
Na Slovensku sú stále ešte voči tomu predsudky. Určite tým, zvlášť na dedinách, vzbudzujú pozornosť, niekedy obdiv, ale pomerne často zhnusenie. Niekedy si všimnem, že pôsobím na predavačky odpudzujúco, pohoršujú sa, no keď sa s nimi slušne porozprávam, cítim, že zmenili názor. Aj keď už chápeme, že človek nemusí byť taký, aký vyzerá, piercing je u nás ešte len na začiatku. V zahraničí sa už stáva všednou záležitosťou. Sú aj takí, ktorí v snahe byť pre svoje okolie zaujímavejší a odlíšiť sa, majú poprepichované takmer celé telo. Niektorí sú ozdobení tak husto, že možno aj detektory kovov pri nich poplašne pípajú.
