Myslím, že každý človek sa okrem práce a potravy živí často aj spomienkami. Tak i ja. Stojím pred hlavným vchodom do nemocnice, srdce mi začína prudšie biť. Tam, hľa, stál kedysi dom, kde bývala milá Olinka Jágriková a Vladimír Marko, moji dávni spolužiaci. Dnes už po domoch neostal ani kameň, kde sú moji priatelia. O chvíľu ma pohltia ponuré chodby chirurgického oddelenia. Z prijímacej kancelárie ma sestrička odviedla na prvé poschodie do izby číslo 9. Prežila som tam 5 týždňov, naplnených rôznymi vyšetreniami a prípravou na ťažkú operáciu rakoviny hrubého čreva. Chirurgické oddelenie má vysoký kredit. Vďaka primárovi Rastislavovi Johanesovi, ktorý je naozaj odborník, akých sa rodí málo. Nie je len výborný doktor, ale aj jedinečný človek, ktorý podá ruku na záchranu v každej chvíli. Pán primár, ste ozdobou a klenotom chirurgie. Vediete svoj tím bielych anjelov statočne a ľudsky teplo a to aj napriek všetkým nedostatkom, s ktorými dnes nemocnice zápasia. A čo vaše sestričky – včeličky? Sú medzi nimi super šikovné, nadané, ktoré pacientov ošetrujú s vrodenou láskou. Ich ťažká práca vôbec nie je docenená a spravodlivo ohodnotená. Ešte mi treba pochváliť mladučké praktikantky a pohladiť spomienkou rehabilitačných pracovníkov, ktorí sa cvičením snažili oživiť postihnuté choré miesta. Veľká vďaka za všetko. Anastázia Janičíková z Terchovej
Nie som prvá čo sa sťažuje na kontrolórov DPMŽ. Ešte 27. júla som išla na zastávku pri Tescu, smerom od hotela Slovan. Bol tam odstavený autobus č. 24. Za ním zastavila štrnástka s odchodom asi o 16,02 h. Začala som dobiehať, ale vodič ma nevidel. Zatvoril dvere a prešiel asi 5 metrov. Keď ma však zbadal, zastavil, čo ma milo prekvapilo. Už viackrát sa mi stalo, že keď som mala vyložiť nohu na schodík autobusu, tak mi vodič pred nosom zabuchol dvere. Tento mi však pekne otvoril predné dvere. Nastúpila som, ledva lapajúc dych, poďakovala som sa a sadla si. Mám už 75 rokov a choré srdce, tak som sa musela najskôr trochu vydýchať. Potom som siahla do tašky a vybrala som si 8-korunový cestovný lístok. Vtom už pri mne stála kontrolórka a ja som ešte nemala lístok označený. Videla, že ešte vydychujem, aj že mám lístok v ruke, dokonca aj cestujúci hovorili, že som dobiehala. Nepomohlo nič. Dala som jej občiansky preukaz. U starých a chorých ľudí majú zisk zaručený. Kontrolóri asi súťažia medzi sebou, inak by nemohli byť takí bezohľadní a bez citu. Prajem mojej mladej kontrolórke s číslom 46 veľa ďalších úspechov v práci. Z môjho vdovského dôchodku mi 612 korún bude iste chýbať, ale ja sa uskromním. Sidónia zo Žiliny
