Národ barbarov po mnohých predchádzajúcich bojoch porazil aj vojská šiestich slávnych rímskych vojenských tribúnov iba jedenásť míľ od Ríma. Kelti však nevyužili svoje víťazstvo a neprenasledovali Rimanov až za brány mesta. Pokojne začali mŕtvym rímskym vojakom odtínať hlavy ako symboly svojho víťazstva. Do Ríma vošli až o niekoľko dní. Všetci Rimania sa zatiaľ ukryli na Kapitole (opevnený pahorok). V meste ostali len najstarší patricijovia Ríma. Tých nakoniec Kelti zabili a začali obliehať pahorok, kde sa schovali Rimania. Nemali však žiaden systém obliehania. Za niekoľko dní vyplienili okolité osady, a tak sami, rovnako ako obliehaní Rimania, začali hladovať. Keltom nevyšiel ani pokus dobyť brániaci sa pahorok v noci. Prezradili ich husi, ktoré gagotom zobudili strážcov, a tak táto domestikovaná hydina zachránila Rím. Po siedmich mesiacoch obliehania začali bojujúce strany spolu rokovať. Dohodli sa, že Kelti z mesta odídu, ak im Rimania dajú tisíc funtov zlata (rímska libra, inak funt, pondus = 327,444 g). Nikto neveril, že v obliehanom meste je možné také množstvo zlata zhromaždiť. Nakoniec sa to Rimanom podarilo. Kelti však použili falošné závažie, takže zlata bolo akože stále málo. Vtedy veliteľ Rimanov hodil na váhu svoj meč a poznamenal Vae victis – beda porazeným. Tým vyslovil pravdu, ktorá človeka sprevádza až do dnešných dní – víťaz má pravdu nech povie akúkoľvek lož, nech urobí akúkoľvek zákernosť. Nakoniec Kelti uznali, že zlata je dosť a z Ríma odišli. Kelti pokorením Ríma vytvorili historickú traumu, ktorej sa Rimania nezbavili mnohé, premnohé roky. Veď ešte 150 rokov po veľkom obliehaní Ríma senát vyslovoval väčšiu obavu z menej početnej keltskej hrozby ako z jasnej prevahy rozpínavých Kartágincov v Španielsku.
Autor: sz