Irán rozhodne nepatrí medzi frekventované turistické destinácie. Zahraniční turisti sú pre domácich väčšou atrakciou ako domorodci pre cudzincov. Aj napriek nepriaznivej medzinárodnej reputácii je však Irán, ako každý náboženský štát, veľmi bezpečnou krajinou so zanedbateľnou kriminalitou. Mesiac v tejto krajine, s prechodom cez Turecko, strávili aj deviati odvážlivci zo Žiliny a z Havířova. O ich nezvyčajnej ceste nám porozprával Žilinčan Martin Požár. Už spôsob, akým sa on, Ján Kulina, Milan Luljak, Eva Švaňová, Viliam Fekete, Juraj Kuriš, Lenka, Bára a Ivoš Jurištovci z Havířova rozhodli cestovať, bol obdivuhodný. V avii upravenej na karavan precestovali neuveriteľných 14-tisíc kilometrov. Zo Žiliny vyrazili 14. júla 2006, šťastne a plní dojmov sa vrátili 13. augusta.
DIVOKÝ KURDISTAN
„Cestu sme plánovali dlhší čas, približne rok. Zbierali sme informácie o krajine, prírodných pomeroch, spoločnosti, kultúrnych pamiatkach, ktoré by sme mohli po ceste navštíviť,“ hovorí M. Požár. Do Iránu sa dostali cez Turecko. Ich prvé jedlo za hranicami bol kebab a sprevádzal ich až do návratu domov. S výnimkou omelety na raňajky a osláv narodenín jedného člena výpravy, keď v iránskom Širáze výnimočne ochutnali niečo iné – hranolky. „V Turecku sme navštívili chetitské mesto Hatuša a absolvovali výstup na Ararat - najvyšší vrch Turecka. V minulosti to bol dosť veľký problém, kvôli takzvanému divokému Kurdistanu, ktorý však dnes pôsobí ako pokojné miesto tureckých pastierov.
V meste pod Araratom sme našli sprievodcu, ktorý nás mal za 500 dolárov priviesť hore. Mohli sme ísť sami, no prítomnosť tamojšieho sprievodcu zaručuje bezproblémový výstup. Na ten potrebujete aj samostatné vízum, ktoré sa dá jednoduchšie a podstatne lacnejšie vybaviť namieste, než na tureckej ambasáde v Bratislave.“ O tom, že Ararat je sopka, svedčia vyvrhnuté kamene všade po ceste hore. Tá nemá s lezením nič spoločné, ide o čistú turistiku.
NA OSE ZLA
Damavand je najvyššia sopka Ázie, ktorá sa nachádza na pobreží Kaspického mora. Pokiaľ by sa vydali po niektorej z oficiálnych ciest, zaplatili by každý po
50 dolárov. Miestny sprievodca im však ukázal cestu, ktorou nikto nechodí za 100 do-
lárov. Doteraz z krátera sopky stúpajú silné sírové výpary, ktoré v spojení s riedkym vzduchom výrazne sťažujú dýchanie. Do takej miery, že sa aj pri obyčajnom umývaní zubov neuveriteľne zadýchate. Preto je nevyhnutné pri vstupe do sírového mračna mať na ústach vlhkú šatku. „Na vrchole sme stretli mnoho iránskych turistov. Fotili si nás ako atrakciu, pretože v tejto krajine sa pohybuje skutočne málo zahraničných turistov,“ pokračuje M. Požár. Po zostupe karavána vyrazila smerom na Teherán. Ochota, s akou sa jej členovia stretli v Iráne ich maximálne prekvapila. Teheránčan je ochotný sa s vami odviezť, aby vám ukázal cestu a potom sa pešo vrátiť späť. Hoci si navzájom nerozumiete ani slovo a on vydedukuje, že potrebujete na toaletu či telefonovať, vďačne vás vezme k sebe domov a umožní vám jedno či druhé a ešte vás pohostí čajom. „Prišla k nám mladá žena a priniesla nám jedlo a nápoje. Napokon nám vybavila zadarmo aj vstup do Iránskeho národného múzea a ešte aj zabezpečila odvoz.“ A tak deň na jednom z miest povestnej osi zla bol skutočne príjemný. Irán je, ako každý moslimský štát, plný mešít. Navonok krásne stavby sú však vo vnútri prakticky prázdne a jediným zariadením sú koberce. V Iráne je bežné, že ľudia po večeroch posedávajú na trávnikoch pri grilovaní kebabu, kde neskôr i zaspia. Vylúčené sú však akékoľvek prejavy nežností, bozky, objímanie nevynímajúc. Je nevyhnutné dodržiavať iránsky kódex oblečenia, aj preto si tri členky výpravy dokúpili na trhu šatky, kabáty, aby boli dostatočne zahalené. Cieľom je, aby okrem rúk a tváre nebolo vidno obnaženú kožu. Ženy by sa mali vyvarovať aj priameho pohľadu do mužských očí. Muži môžu nosiť tričká s krátkymi rukávmi, no nie krátke nohavice a odhalenú hruď. Všetky časti odevu by mali byť voľné a nie príliš svetlé.
CESTA DOMOV
„Presúvali sme sa prevažne v noci, aby sme cez deň čo najviac videli. Pri šoférovaní sme sa striedali. Obytný priestor sme mali upravený na spanie. Bolo to celkom pohodlné, až na tie zdrvujúce teplá, na niektorých miestach aj 50-stupňové.“ Na spiatočnej ceste sa kúpali v jazere Van, ktoré vyniká svojim modrozeleným zafarbením. Zastavili sa však ešte v Kapadókii, kde sú v pieskovcových skalách vytesané byty a dodnes v nich žijú ľudia. A tak je bežným javom, napríklad, plastové okno vsadené do skaly. My by sme takéto skaly využili na lezenie, im slúžia na bývanie. Kúpanie sa v Marmanskom mori bolo zavŕšením tejto nezvyčajnej cesty a potom na dobrodruhov čakala už len cesta na Slovensko.
