V minulom kalendárnom týždni si takmer všetci Slováci pripomenuli 62. výročie od chvíle, keď sa Slovensko rozhodlo uchopiť osud do vlastných rúk. August 1944 bol mesiacom, keď na našom území vypuklo Slovenské národné povstanie. Boli sme jedinou krajinou v Európe, ktorá sa postavila na odpor fašistickému Nemecku. Ján Ďurnek mal vtedy necelých štrnásť rokov a so svojou rodinou býval v Stráňavách. „V dedine sa začali schádzať mládenci a verbovali sa do povstania. Chceli podmínovať Strečniansky hrad a zlikvidovať nemecké sily, ktoré sa presúvali na východný front. František Hacek padol hneď v prvých dňoch v strečnianskej úžine, mal vtedy 23 alebo 24 rokov,“ spomína na začiatok SNP Ján Ďurnek. Nikdy nezabudne na piskot nemeckých guliek, ktoré lietali ponad jeho hlavu, keď išiel pásť kravy na pasienok Hodina. V živej pamäti má i deň, keď do Stráňav prišiel na obrnenom aute nemecký generál Schőnemann: „Prikázal bubeníkovi zvolať všetkých obyvateľov dediny a pri Barošincovej trafike uprostred obce vydal rozkaz, že nikto nesmie partizánom pomáhať. Kto vraj bude o partizánoch niečo vedieť a nevyzradí to, toho okamžite zastrelia. Aj ja som bol na tom zhromaždení a mali sme veru poriadny strach.“ Pamätá sa i na to, ako nemeckí vojaci obsadili Strečno a celá dedina sa musela vysťahovať. Mnohí prišli i do Stráňav, chlapi odišli do hôr. V určitom momente strečniansky tunel zatarasili dve lokomotívy. Jedna od Žiliny a druhá od Vrútok. Nemci chytali po chalupách chlapov, ktorých odviezli k tunelu, aby ho vypratali. „Medzi nimi bol aj môj strýko Piovarči, manžel maminej sestry. Tam ho ranilo a za dva dni zomrel,“ aj to je jedna zo spomienok Jána Ďurneka. Kým boli prázdniny, presťahoval sa Ján k tete. To bol čas, keď nemeckí vojaci hľadali v dedine ubytovanie pre dôstojníkov. Jeden sa nasťahoval aj k tete. Musela pred ním ujsť, lebo ju obťažoval. „Potom sme niekde zohnali starý gardistický kepeň a zavesili sme ho za dvere. Keď ho videli Nemci, už ani do chalupy nešli,“ usmeje sa pri tejto spomienke Ján Ďurnek.
V tom čase však veľa dôvodov na úsmevy nebolo. Jána i jeho rovesníkov to lákalo do hôr. Prvýkrát v živote chytili do rúk zbraň. „Jeden chlapec zo Strečna, ešte mladší ako ja, ušiel z domu a dostal sa až do osady Jánošíkove, kde mali partizáni bojové postavenie. Išiel za veliteľom a povedal mu, že chce bojovať. Aj náboje si z domu doniesol. Veliteľ, volal sa Dobrovodský a bol zo žilinskej posádky, ho poslal domov, vraj sa oň bude mamka báť. Na druhý deň prišiel zas. Okrútený celým pásom nábojov, aby ho len zobrali. Ale keď mu ukázali jedného ťažko raneného vojaka, chuť bojovať ho prešla. Bál sa smrti,“ zaleskne sa slza v oku Jána Ďurneka.
Dnes žije Ján Ďurnek v Gbeľanoch a aj tam našiel mená ľudí, ktorí za Slovensko položili životy. „Hory okolo Stráňav boli plné partizánov. Na Martinských holiach sa zakladali ohne a z ruských lietadiel im tam zhadzovali zbrane. Z neba prišiel na pomoc aj parašutistický oddiel z Ruska. Medzi nimi bol aj občan z Gbelian Jozef Bobek. K povstaniu sa však pripojili aj Jozef Tichý či Šimon Hodoň,“ spomienky idú ďalej. Bola to ťažká doba a aj preto je dnes Jánovi Ďurnekovi ľúto, keď sa skutočnosti o Slovenskom národnom povstaní zámerne prekrúcajú. „Strašne ma bolí, keď niektorí zneuctievajú pamiatku tých, ktorí v povstaní padli,“ to je názor Jána Ďurneka. Dnes vidí povstanie inak, ako pred šesťdesiatimi dvoma rokmi. Vtedy bol chlapec, dnes je muž.
