Kto vás inšpiroval k zhromaždeniu toľkých predmetov z minulosti vašich predkov?
Som bývalá folklóristka a história našej obce ma veľmi zaujíma. Už môj otec mal sen vytvoriť pamätnú miestnosť, kde by sa mohli aj mladšie generácie niečo dozvedieť o živote v dobách minulých. U nás žije takmer 1600 obyvateľov a mnohí ešte vlastnili predmety, ktoré používali ich predkovia. Pochodili sme po dvoroch, prehľadali pivnice, povaly a šopy. Podarilo sa nám zhromaždiť pozoruhodné množstvo zaujímavých exponátov. Po tom, čo sme pred trinástimi rokmi postavili nový kostol, Dom smútku už nebol potrebný. Pán dekan Stanislav Belák povolil, aby sa táto budova využívala ako Dom spomienok, s čím súhlasila aj naša pani starostka, ktorá má pre tieto veci tiež pochopenie.
Čo môžu vidieť návštevníci Domu spomienok?
Expozícia je umiestnená v jednej väčšej miestnosti. Tvorí ju izba, v akej sa rodili, žili a napokon i umierali naši prastarí rodičia. Z jednoduchých drevených konštrukcií sme vyrobili dvanásť figurín, ktoré sme zaodeli do pôvodného odevu. Možno tu vidieť deti v primitívnej kolíske, nevestu so ženíchom a starejším, pracujúceho roľníka, ale i starú babičku sediacu za stolom. Typický ľudový odev v našej dedine bol skromný, lebo náš kraj bol chudobný a život nesmierne ťažký. Vidieť to aj na kožených krpcoch, ktoré sa nosili, až kým sa celkom nezodrali. Okrem pôvodného odevu sa nám podarilo získať mnoho starých fotografií, obrazov, kuchynského riadu, kníh, náboženských predmetov, remeselníckych nástrojov, dokladov, či truhlíc, v akých sa prenášala svadobná výbava, či veci na cestu za prácou do cudziny. Jedným z najoriginálnejších predmetov je takzvaná „plachta na oči“, ktorá bola prv v každej rodine a prikrývali ňou tvár zosnulého predtým, než ho pochovali. Medzi najstaršie vystavené predmety patrí aj brúsny kameň s letopočtom roku 1906 alebo závažie z hodín Lietavského Hradu. Pri inštalovaní priestorov mi pomáhali moji príbuzní, priatelia a mnohí dobrí ľudia z obce, ktorým by som chcela touto cestou poďakovať. Svojou tvorbou a cennými radami prispela i akademická maliarka Zitka Barčiaková, rodáčka z našej obce.
Nebolo ťažké pre ľudí rozlúčiť sa s predmetmi po svojich predkoch?
To, čo nám sem priniesli, nám venovali s úmyslom, aby sa mohli aj ostatní dozvedieť, ako sa kedysi žilo. S hmotnými predmetmi nám darcovia však odovzdali vždy aj ich príbeh. Dovolili mi láskavo nahliadnuť do svojho súkromia, čo boli silné emotívne zážitky. Nemali vždy na minulosť príjemné spomienky, pretože tu bola prv velikánska bieda. Túto neúrodnú kamenistú zem však milovali, lebo ich živila, obliekala a nakoniec aj s láskou prijala. Preto i piesne z nášho kraja sú väčšinou clivé. Pokojne by som sa ale do tej doby narodila. Hoci tu bol hlad, vojny a chudoba, ľudia boli k sebe lepší, bližší a viac si navzájom pomáhali. Dnes si staviame medzi sebou vysokánske ploty a každý žije len sám pre seba.
