Začiatkom 6. storočia prišiel z Indie do Číny šíriť nové náboženstvo mních Bodhidarma, ktorý sa usadil v kláštore Šaolin-su. Aby mohli mnísi lepšie znášať tvrdú disciplínu a aby ubránili kláštory proti horským banditom, začal ich Bodhidarma učiť svojskému druhu cvičení - základom karate. Z Číny sa ako druh bojového umenia „Čuan-fa“ dostalo do Japonska. Zásluhu na premene čuan-fa na šport zvaný karate mal pedagóg Gičina Kurakoši, ktorý v roku 1922 vytvoril názvoslovie a presadil, aby bolo na školách v Japonsku zaradené do výučby. Z Japonska sa karate rozšírilo do sveta po skončení druhej svetovej vojny. Na Slovensku bol prvý oddiel karate založený v Bratislave 1969. V našej zemepisnej šírke málo rozšírenému športovému odvetviu podalo pomocnú ruku džudo, ktoré karate organizačne zastrešilo a pomohlo preniknúť aj do ďalších miest. Žilina v tomto smere nebola výnimkou. Na jeseň 1976 rukovali na Vysokú vojenskú školu tylového a technického zabezpečenia (VVŠTTZ) spoločne s džudistami aj karatisti. Čo s nimi? Znela prvá otázka predsedu oddielu džuda Pavla Bučku. Nezostávalo nič iné, len pripraviť článok do rozkazu VVŠTTZ oznamujúci vznik nového oddielu vojenskej telovýchovnej jednoty a prihlásiť ho do novozaloženej súťaže „Slovenského pohára“. Na Slovensku mali v tom čase karatisti oveľa vyššiu výkonnosť ako v Čechách, čo najmä pražské kluby ťažko znášali, a preto pod zámienkou iného smerovania vynašli spôsob, ako rozdeliť najvyššiu federálnu súťaž.
Hneď v prvej sezóne sa oddiel karate v zložení Mikuš, Kováčik, Šustiak, Šimkovič a Gašpar odvďačili víťazstvom v Slovenskom pohári bez straty jediného bodu. Svoju daň splatili karatisti aj voči mestu. Najmä Tibor Mikuš, ktorý bol nositeľom najvyššieho výkonnostného stupňa „dan“ a na svojom konte mal už aj titul majstra Československa. Tento šport v Žiline nielen spopularizoval, ale pomohol založiť ďalší oddiel karate pri telovýchovnej jednote Slovan Malá Fatra. Spočiatku ho aj trénersky viedol. Vtedy sa karate stalo členom rodiny žilinských športov.
