Som matka dvoch maloletých detí vo veku 3 a 8 rokov. V nedeľu 17. septembra 2006 som nastúpila na zastávke pri železničnej stanici do trolejbusu č. 3 smerom na Solinky. Nedá sa hovoriť o nastúpení, ale o dobehnutí, lebo to bol skôr šprint na 50 metrov a následný náskok do zadných dverí trolejbusu s trojročným synom a osemročnou dcérou. Vracali sme sa z predĺženého víkendu, ktorý sme trávili u starých rodičov na Liptove a patrične sme boli nabalení slivkami a inými dobrôtkami. Bola som natešená z toho, že sme trolejbus stihli,a keďže som jednou rukou držala malého syna a v druhej som mala kabelku a deväťkilogramovú tašku sliviek, dala som dcére lístky, nech ich označí. Desaťkorunový lístok mi podala, sedem korunový si nechala a pevne ho zvierala v upotených ručičkách, lebo sama si niesla svoj ruksak a taštičku malého brata. Pri polícií nastúpili „milé“ pani revízorky, aby som upresnila pani s odznakom č. 46 (číslo, ktoré bude rezonovať v mojej pamäti ešte dlhý čas), lebo svoje meno mi nechcela prezradiť a jej kolegyňa mi identifikačné číslo ani neukázala. Pani číslo 46, ktorá sa opakovane odmietala preukázať identifikačnou kartou revízora s menom a identifikačným číslom, si vypýtala môj lístok, skontrolovala ho a vrátila mi ho. Problém nastal, až keď si prezrela dcérin lístok, ktorý bol síce dvakrát predierkovaný, ale čas na ňom nebol označený, lebo patričný označovač ho na ňom neoznačil. Vzápätí si vypýtala môj lístok znovu a už mi ho nevrátila, takisto, ako mi nechcela vrátiť dcérin označený lístok. Nasledovalo niekoľkominútové vysvetľovanie, ako dcéra štikala lístok. Vložila ho do označovača, ten ho predierkoval, ale nevyznačil číslo a čas. „Milá“ pani č. 46 si vzala svoju čipovú kartu a označila jej lístok a oznámila mi, že jej lístok je správne označený a nie je možné, aby nebol označený lístok tak isto. Márne bolo moje vysvetľovanie a na dôvažok si všimla na chrbte môj ruksak s rozmermi 58 x 37 centimetrov a žiadala pokutu vo výške 60 korún za to, že som nemala lístok pre batožinu. Neviem, aké mala na to oprávnenie, ale uvedený ruksak nepresahoval 60 centimetrov a ani ho nepremerala. Mám 31 rokov a s uvedeným ruksakom som precestovala celú Európu, šesť rokov som týždenne ako študentka s ním cestovala na trase Bratislava – Žilina a prešla som s ním množstvo kontrol v autobusoch, električkách a trolejbusoch v Bratislave a všetkých hlavných mestách Európy, ale nikdy mi nedali pokutu za to, že som nemala lístok za batožinu. Neviem, či pani č. 46 má dobrý zrak, ale odhadovala, že vraj meria 70 centimetrov a nepremerala ho. Nakoniec si od nás vypýtala pokutu 660 korún. Žiaľ, v peňaženke som mala iba 450 korún a vedľa seba dve plačúce deti, ktoré chceli vystúpiť pri nemocnici, ale teta ich nepustila. Dcéra s ľútosťou plakala, že ona lístok dala do označovača a označila. Prečo máme platiť pokutu, vraj mi dá všetky svoje korunky, ktoré má našetrené v pokladničke a syn zase plakal , že vraj sme už dávno mali vystúpiť a že už nikdy nepôjde trolejbusom, v ktorom je tá zlá teta, ktorá nás nechce pustiť von. Podotknem, že bývam v centre a MHD Žilina využívam minimálne. Bola to moja druhá jazda v trolejbuse v Žiline a prvá jazda s deťmi, ktorá ma stála 677 korún. Lístky sedemnásť korún, pokuta za lístok, ktorý bol predierkovaný, ale označovač na ňom neoznačil čas, 600 korún a pokuta za batoh, ktorý meria 58 centimetrov 60 korún. Bola to moja najdrahšia jazda za 677 korún na trase Žilina, železničná stanica – Žilina, Spanyolova. Ani najdrahšie taxi by toľko nestálo. Je zarážajúce, že revízori vyžadujú od cestujúcich, aby sa preukázali občianskym preukazom alebo iným dokladom, ale sami sa odmietnu preukázať ich identifikačnou kartou s menom, identifikačným číslom a fotkou. Preukazujú sa iba odznakom DPMŽ, ktorý môže sfalšovať ktokoľvek a neoprávnene kontrolovať cestujúcich. Mám otázku na kompetentných z DPMŽ, či ich zamestnanec konal v súlade z internými prepismi, keď sa odmietol preukázať akýmkoľvek dokladom a preukázal sa iba odznakom DPMŽ s číslom 46? Ostávam s pozdravom a nech nám ešte dlho žije a usilovne si vykonáva svoju prácu pani s odznakom číslo 46 z DPMŽ, ktorá sa mi nechcela predstaviť. Ostatným Žilinčanom prajem, aby nikdy neprežívali podobné stresy v linkách MHDŽ, ako som prežívala ja.
Henrieta Sadiku
