Pán Feldek, po akom čase sa vraciate do Žiliny?
Do Žiliny sa vraciam často a rád. Pred dvoma rokmi som tu bol na premiére svojej hry Lomidrevo a v ten istý deň sme mali aj maturitné stretnutie po 50 rokoch. Musel som naraz piť v dvoch krčmách a ešte aj zvládnuť prebiehanie z jednej do druhej. Žilina je mesto náročné na kondíciu, ale kto zvládne Žilinu, ten sa už nestratí nikde. Bohužiaľ, môj otec ju nezvládol. Toho dostala do hrobu žilinská štátna bezpečnosť – môžete sa o tom dočítať v novom vydaní Van Stiphouta, ale aj v knihe V otcovej Prahe.
Aký je to pocit navštíviť rodné mesto?
Pri spomienke na otca smutný, ale inak pekný.
Máte naň stále citové väzby?
Určite áno. Ako sa píše v mojej básni Žilinské námestie, padalo nám tu v mladosti do sŕdc toľko dievčat „koľko zmestilo sa“.
A čo rodina, priatelia, známi?
Mám tu aj rodinu, aj keď už iba zo ženinej strany. A takisto priateľov, aj keď sa stýkame zriedka. Ale každé stretnutie s priateľom z detstva je radosťou. Jožko Kredátus sa stará, aby sme sa jeden druhému nestrácali. A smrť sa stará, aby sme sa strácali. Ešte pred dvoma rokmi sme si zaspievali s Lojzom Trnovcom Tri dni ma naháňali – a už ho vraj smrť dohonila.
Ste vyťažený, no napriek tomu ste prijali pozvanie na Žilinský literárny festival, čo rozhodlo?
Pozvali ma na ochutnávku vín a syrov. Taká príležitosť sa neodmieta.
Účinkovali ste v ňom už aj predtým. Čo si myslíte o tejto akcii?
Je skvelá a máte pravdu, účinkoval som už na nej spolu s Erikom Ondrejičkom, Ľubom Dobrovodom, Jurajom Šebestom a ďalšími mojimi literárnymi “synmi“.
Prečo má zmysel robiť takéto literárne festivaly?
Sú často lepšie než rôzne koncerty – len im treba dôverovať a ísť s nimi do veľkých sál a na námestia. Určite majú zmysel.
Ste majstrom všetkých literárnych žánrov, ale keby ste si mali vybrať iba jeden jediný, ktorý by to bol?
Určite sa všetko začína pri poézii. Aj mýty a rozprávky sú len rozvinuté metafory, ako keď potiahneme bodku a je z nej čiara.
Ktoré dielo vo vašom živote považujete za najvýnimočnejšie?
Na staré kolená som pochopil, že píšem len jednu knihu a všetko, čo som robil v rôznych žánroch, dnes používam ako materiál na knihy - skladačky, či literárne asambláže, alebo ako by som to nazval. Taká je kniha Moja žena Oľga a nekonečno, alebo aj najnovšie kniha V otcovej Prahe, ktorú budeme prezentovať dnes 9. októbra v Žiline.
Na čom aktuálne pracujete?
Momentálne sú to korektúry prekladu Hamleta – knižne vyjde o pár týždňov, na budúci rok sa ním bude otvárať nová činohra Slovenského národného divadla.
Vaša manželka je obľúbená glosátorka v nemenovanej komerčnej televízií. Pozriete si občas aj vy túto reláciu?
Áno, veľmi rád. Manželka ma totiž vždy pred vysielaním opije, aby som vnímal čo najmenej.
Konzultuje s vami jej priebeh po skončení, alebo sa občas poradí aj pred reláciou?
Áno, ale keď jej poradím, tak sa vždy opýta: „A čo je na tom vtipné?“ Takže jej už radšej neradím. Je už vtipnejšia ako ja.
Páči sa vám, ako svoju úlohu zvláda?
Áno. Čím je známejšia, tým väčší pokoj od popularity mám ja. Ideme po ulici a počujem: „Pozeraj, pozeraj, tá, čo ide s tým bradatým, je Feldeková.“
Odkedy žijete v Prahe a čím si vás stovežatá získala najviac?
Žijeme aj v Prahe aj v Bratislave. Vravíme si, keď môže Sörös žiť v New Yorku aj Londýne, prečo by sme si čosi podobné nemohli dovoliť aj my?
Práve dnes oslávite úctyhodné 70. narodeniny. Tešíte sa, že to bude práve v Žiline? Nie je v tom aj symbolika?
Je to milá náhoda. Najprv ma sem pozvali – a potom to prasklo. Naozaj som sa narodil práve pred 70 rokmi v Žiline a pokrstili ma v luteránskom kostole, ktorý práve dostavali. Môj krst bol prvý náboženský úkon, ktorý sa v ňom konal.
Ako hodnotíte súčasnú politickú situáciu v Čechách a na Slovensku?
Na narodeniny si dovolím ten luxus, že vypustím z hlavy politiku. Veď je možno celkom zbytočná. V Česku nemajú celé mesiace vládu a ani to nezbadali.
Na ktoré obdobie vášho života spomínate najradšej?
Neuveríte mi, ale najviac sa mi páči dnešný pondelok. Ktorá slovenská zombia je v tejto chvíli v Žiline slávnejšia? Zajtra bude pokoj.
Čo vám dokáže urobiť najväčšiu radosť?
Predstieram, že mám najväčšiu radosť zo všetkého a stále. Pretože vyznávam zásadu, že človek je to, čo predstiera, že je.