Fiabáne (43), je ženatý, má dve deti.
Odkedy existuje triatlon v Žiline?
Tento šport tu funguje organizovane asi osem rokov. Zastrešuje ho Klub plaveckých športov Nereus Žilina, v súčasnosti je v ňom približne dvadsať registrovaných športovcov. V posledných dvoch až troch rokov sme zúročili výsledky práce s mladými, a to tak, že v súčasnosti patríme k najúspešnejším oddielom na Slovensku. Ako oddiel sa umiestňujeme do tretieho miesta v ročných súťažiach klubov. V súťažiach jednotlivcov máme úspešných pretekárov, ktorí v Slovenskom pohári jednotlivcov a na Majstrovstvách SR v triatlone ako aj v jeho variantách patria k absolútnej špičke. Medzi mužmi je to predovšetkým Tomáš Jurkovič a Karol Džalaj, medzi juniormi Michal Fiabáne a Jozef Tomašovič. Traja z nich sú súčasne vo svojich kategóriách aj členmi reprezentačných výberov Slovenska v triatlone, duatlone a zimnom triatlone. Okrem športových výsledkov každoročne na konci augusta úspešne realizujeme jedno z najlepších triatlonových podujatí na Slovensku Žilinský triatlon. Výsledky sú veľmi slušné aj na medzinárodnej úrovni. Tomáš Jurkovič je tohoročným majstrom sveta a Európy v zimnom triatlone v kategórii do 23 rokov. Michal Fiabáne a Jozef Tomašovič reprezentovali Slovensko a aj naše mesto na Majstrovstách Európy v duatlone a triatlone. Do novej sezóny sme si dali také ciele, aby sme sa dostali ešte ďalej.
Do súťaží sa zapájate aj vy osobne.
Robím triatlon na výkonnostnej úrovni, zúčastňujem sa pretekov Slovenského pohára a občas aj pretekov v zahraničí, ale len popri svojej práci a predovšetkým pre radosť a dobrý pocit. Je to krásny, ale náročný šport, predovšetkým časovo, každého, kto sa mu oddá, úplne pohltí. Vo svete zaznamenal v posledných rokoch obrovský rozmach. Výsledok a výkon dosiahnutý v ňom je vysoko cenený. Zodpovedá duchu tejto doby, je náročný, spája tri veľmi krásne športy – plávanie, jazdu na bicykli a beh. Na rekreačnej úrovni ho môže vykonávať každý. Absolvovanie dlhého triatlonu (tzv. Železný muž alebo Ironman ) je obrovskou výzvou a fantastickým zážitkom. V zahraničí štartuje často na podujatiach s obrovskou podporou divákov a médií dva až tritisíc súťažiacich. Pevne verím, že postupom času to príde aj na Slovensko a triatlon sa bude aj tu rozvíjať.
Začínali ste ale so športovým potápaním.
Nie som rodený plavec, v mladosti som robil športové potápanie. Tento šport tu mal ešte v starom Klube športového potápania Delfín Žilina vysokú úroveň, bola tam veľmi silná partia okolo bratov Karpišovcov. Potom po štúdiu na vysokej škole som sa špecializoval na plávanie. Po návrate do Žiliny z vysokej školy a po zatvorení plavárne sme pripravili projekt Klubu plaveckých športov s plaveckou školou a s oddielom plávania, neskôr triatlonu a nakoniec aj s oddielom vodného pola. Denne u nás trávi svoj voľný čas asi dvesto detí zo Žiliny a okolia. Triatlon bol takým zákonitým výsledkom, že nie všetci plavci boli v plávaní úspešní, a preto prešli na triatlon. Prvým úspešným triatlonistom bol Tomáš Jurkovič a Zuzka Ďuranová (momentálne členka žilinského PSK), na nich sa to postupne „nabaľovalo“. Okrem toho existuje tak, ako v každom meste, aj skupina hobby triatlonistov, ktorí sa tomuto športu venujú vo voľnom čase.
Dá sa porovnať situácia u nás s blízkym zahraničím?
Keď prídete do Čiech alebo do Maďarska, je tam úplne iná situácia. Je to možno tým, že šport to má na Slovensku naozaj ťažšie, je tu iná tradícia. Nie že by sa u nás vo voľnom čase nevenovalo veľa ľudí športu, ale nie je to až tak rozšírené ako vonku. Na druhej strane podmienky, ktoré ponúkajú mestá pre rekreačný šport, nie sú ideálne a Žilina nie je výnimkou. Spôsob života na Slovensku nežičí tomu, aby v širokej populácii a hlavne v staršom veku ľudia športovali. Tá tradícia tu nie je, štát ani mestá sa o to veľmi nestarajú. Šport je skôr individuálna záležitosť.
Financovanie športu je veľmi zložitá a diskutovaná téma.
Problém slovenského športu je ten, že je v súčasnosti finančne poddimenzovaný, dlhodobo neriešený, organizačne v kríze. Financie, ktoré do neho plynú zo štátneho rozpočtu, sú veľmi nízke. Zaostávame vo výstavbe kvalitných športovísk a športovo rekreačných zón, ktoré by slúžili verejnosti, predovšetkým mládeži, ale aj dospelým, ktorí sa venujú športu na rekreačnej úrovni. Druhá vec je, ako k tomu pristupujú konkrétne mestá.
Ako je to konkrétne v Žiline?
V Žiline sa najmä v tomto volebnom roku hovorí, ako veľa mesto investuje do športu. Keď som si prešiel správy o plnení rozpočtu zistil som, že mesto investovalo za posledných päť rokov do športu v Žiline približne 384 miliónov korún, čo nie je malá suma. Okrem výšky sumy je však podstatné pozrieť sa, ako bolo s týmito peniazmi naložené. Mesto financuje prevádzku svojich športových zariadení, t.j. do Športcentra a Mestskej krytej plavárne, tam išlo spolu za celé obdobie 37 miliónov korún na to, aby tieto stánky poskytovali služby pre obyvateľov. Treba však povedať, že z tejto sumy sa krylo len 30 až 40 percent ročných nákladov, ostatné museli zaplatiť návštevníci a športové kluby. Do futbalu išlo od mesta z roka na rok menej peňazí aj vďaka tomu, že hlavný sponzor dokázal utiahnuť činnosť klubu. Mesto v prípade MŠK pomohlo s réžijnými nákladmi, ako aj s niektorými investíciami (osvetlenie, tribúny). Najväčšia suma išla za posledných päť rokov jednoznačne na hokej, na činnosť mužstva a investície spojené s rekonštrukciou zimného štadiónu a výstavbou tréningovej haly. Ide o cca 250 miliónov, čo sú dve tretiny z celkovej spomínanej sumy.
Čo ostatné športy a mládež?
Na výstavbu detských ihrísk a účelových športových plôch išlo spolu dvanásť miliónov, na činnosť športových klubov, centier voľného času a ďalších športových subjektov išlo za päť rokov len okolo päť miliónov. Keď to porovnávame predovšetkým s investíciami do žilinského hokeja, aj keď neupieram právo financovať ich, dostávame sa do obrovského nepomeru. Z môjho pohľadu sa šport v meste financuje veľmi nesystémovo a jednostranne. Napríklad, v susednom Poľsku neexistuje, aby mesto dalo z peňazí svojich daňových poplatníkov peniaze na futbal či hokej ako šport, ktorý sa prevádza profesionálne a formou akciových spoločností. Na to sú sponzori a vlastná podnikateľská činnosť týchto klubov. V našom meste je situácia úplne opačná. V Českej republike išli práva z miest a obcí obrovské investície do mládežníckeho športu a športu pre všetkých. A je to aj vidno na výsledkoch vrcholových športovcov ako aj na množstve ľudí, ktorí sa zúčastňujú masovo-športových podujatí. Iné to nie je ani v Maďarsku a Slovinsku. Ale aj na Slovensku sú mestá a obce, z ktorých by si mohla Žilina v tejto oblasti brať príklad. Z daní občanov by však mali byť financované, tak ako sa to deje vo väčšine okolitých krajín, predovšetkým aktivity, ktoré sa občanom vracajú späť. To znamená, výstavba a údržba športových areálov slúžiacich školám a verejnosti, rekreačných zón, uzavretých trás pre cyklistov, korčuliarov, zimných bežcov, ihrísk pre netradičné športy atď. To sa však nedeje. Neviem o tom, že by mesto malo v tejto oblasti urobenú analýzu súčasného stavu športovísk a športu v Žiline od rekreačného, cez školský, výkonnostný až po vrcholový a na základe takejto analýzy spracovanú jasnú dlhodobú koncepciu jeho rozvoja. O tom, že tu nikdy neprebehla seriózna odborná diskusia na túto tému, ani nehovorím.
