Kto vás priviedol k umeleckému remeslu?
Vyrastal som ako sirota a vychovali ma starí rodičia. Starý otec pálil tehlu a škridlu, u neho som sa prvý raz dostal k hline. Naučil som sa ju vypaľovať. Môj ujček bol zase umelecký stolár, ten ma zoznámil s drevom. Prvé sochy z dreva som stružlikal už ako desaťročný. Keď som mal pätnásť rokov, odišiel som študovať do Severných Čiech keramiku. Už v prvom ročníku mi však profesori tvrdili, že ma je na tú školu škoda. Hravo som spravil skúšky na Akadémii výtvarných umení v Prahe a stal som sa druhým najmladším vysokoškolákom v republike. Tam som sa vlastne vyučil pätoro remeslám – kamenár, kováč, tesár, stolár, zvárač aj pálič. Po skončení štúdia ale nebolo roboty, preto som šiel robiť grafika - návrhára na Krajský zväz spotrebných družstiev. Slobodným umelcom som sa stal až v roku 1970.
Museli ste za bývalého režimu povinne robiť sochy komunistov či politické osobnosti?
Nie, to som odmietol. Nedokázal som tvoriť proti môjmu svedomiu. A tak zatiaľ, čo iní robili busty Leninov a Gottwaldov na námestia a nádvoria fabrík, ja som vyrábal sochy Cyrila a Metoda do kostolov. Nikdy som umelecké remeslo nerobil pre peniaze, ale preto, aby na svete niečo vkusné po mne zostalo. Mohol som spraviť veľa sôch, no ak sa mi tiež nepáčilo prostredie, kde mali byť umiestnené, nevzal som objednávku. Po 17-tom novembri 1989 mnohé socialistické diela rozbíjali. S tým ale nesúhlasím. Tie sochy alebo reliéfy boli súčasťou jednej historickej epochy, a preto mali byť zachované ako výtvarné diela pre poučenie ďalších generácií. I keď boli pre nás z politického hľadiska neprijateľné, predsa to len boli umelecké diela. Socha nie je topánka, ktorá sa zoderie a vyhodí. Hovorí o niekom, o nejakej dobe a jej zničenie je barbarstvom.
Ako dlho trvá, kým vytvoríte jednu sochu?
To je ťažko povedať. Ja si najskôr podľa fotografie nakreslím štúdie. Na drevený kolík potom nanášam kúsok po kúsku modelársku hlinu. Podľa busty sa vyrobí sadrová forma a do nej sa odlieva sadrová, bronzová alebo epoxidová socha. Mám rozrobené súčasne viacero diel a pri jednom výtvore vydržím najviac dve hodiny. Vylepšovať sa dá stále, no pri tejto práci treba vedieť, kedy prestať. Svoje sochy vytesávam z dreva, pieskovca, žuly, ale najradšej z dreva. Väčšinou mi sedeli modelom skutoční ľudia, napríklad Vladimír Mináč alebo Andrej Plávka, no vyberal som si aj takzvané typy „z ulice“, hlavne z našej dediny. Zaujíma ma folkloristika a história Slovenského národného povstania, ktoré tvorí tretinu mojej tvorby.
S akými najväčšími alebo najmenšími rozmermi ste diela vytvorili?
Jeden z mojich najväčších reliéfov sa nachádza v dome smútku v Mojši, má rozmery 4 x 11 metrov. Pre našu obec teraz robím plastiku Strom života s rozmermi 3 x 6 metrov. Najmenšími sú asi 8-centimetrové plakety a medaily. Mnoho mojich diel je roztrúsených nielen po Slovensku, ale i po zahraničí. Najviac vo Francúzsku, ale i v Azerbajdžane, Gruzínsku, Afrike, Kanade, či Amerike. Ťažko sa s nimi lúčim, lebo sú ako moje deti. Lenže všetky si nechať nemôžem, lebo by som sa tu už nepohol. Vždy si však musím byť istý, že budú v dobrých rukách, komukoľvek ich teda nedám.
Pokračujú vo vašich stopách aj vaše deti?
Moja dcéra učiteľka pekne kreslí a syn lesník vyrezáva z dreva. Celý život som si musel zháňať robotu a to ich na povolaní slobodného umelca odradilo. Prvé roky mi v práci pomáhala moja manželka. Spoznali sme sa ako divadelní amatéri, po troch mesiacoch známosti sme sa vzali a máme sa radi doteraz. Bola mojou veľkou inšpiráciou, oporou. Umelcovi sa dobre tvorí len vtedy, ak má rodinu, ktorá ho chápe, morálne podporí a ja som mal to šťastie. Teraz jej zase pomáham ja a hoci som už dôchodca, stále čosi robím. Modelujem, vyrezávam, maľujem, reštaurujem, vystavujem, fotografujem, sedím pri počítači, učím študentov, cestujem, teším sa z vnukov. Neviem odpočívať, mám ešte veľa plánov a niekedy sa smejem, že ani umrieť nebudem mať kedy.