Epidémie moru a cholery dosahovali obrovské rozmery a na jej následky zomierali milióny ľudí. Toto obdobie plné hrôzy nám priblížila archivárka Kamila Chudá z Bytče.
Mor a cholera patria medzi najvražednejšie choroby, s ktorými si lekári až do konca 19. storočia nevedeli poradiť. Z dejín je známa zákerná taktika krymských Tatárov, ktorí v roku 1347 obliehali bohatý čiernomorský prístav Kaffu, obývaný prevažne talianskymi obchodníkmi. Keďže sa obliehaní odmietali vzdať, Tatári im pomocou katapultov vystrelili za hradby mŕtvoly vlastných bojovníkov, ktorí predtým zomreli na mor. V meste tak prepukla nákaza a Taliani v panike unikali na lodiach domov. Na lodi viezli aj mnoho infikovaných krýs – nositeľov tejto choroby. Dobové kroniky uvádzajú, že umierajúcich námorníkov potom vyhnali z každého prístavu naspäť na more, pretože sa ich nikto neodvážil ani dotknúť. Vtedy však už bolo neskoro. Čierna smrť bola už v Európe a nevyberala si – ako muchy padali chudobní a bohatí, deti aj dospelí. Vo vyľudnených dedinách nemal kto obrábať pôdu, starať sa o dobytok, takže čoskoro nastal aj hladomor. Lekári a mastičkári boli bezradní, do dvoch dní zvyčajne nakazení podľahli chorobe. Mŕtvoly pribúdali omnoho rýchlejšie, než mohli byť pochované a v niektorých prípadoch vymreli celé dediny a mestá. Ľudia vtedy ešte nevedeli, že mor prenášajú infikované blchy cudzopasiace na hlodavcoch. Nedodržiavali hygienu, nepoznali kanalizáciu. Chorobu z krajiny do krajiny šírili tiež pútnici, obchodníci a vojaci. V roku 1352 sa „čierna smrť“ náhle stratila a zanechala za sebou vymretú tretinu vtedajšej populácie Európy. Morová rana zasiahla náš svetadiel ešte v rokoch 1369, 1382, 1625, 1665 a 1720. V roku 1831 zamorila celé naše územie iná choroba – cholera. Tá sa do Európy dostala ruskými vojakmi, ktorí bojovali proti poľským povstalcom. Keďže nik tiež nevedel, ako sa vlastne šíri, márna bola snaha zabrániť jej postupu. Ľudoví felčiari podávali klystír, prikladali pijavice a púšťali žilou, no zbytočne. Dnes tieto choroby dokážeme liečiť jednoduchými antibiotikami – tetracyklinom. Napriek tomu na Zemi zabijú ročne tisíce a tisíce ľudí, väčšinou v chudobných afrických krajinách. V nich, ale i v tých bohatších štátoch, nás zase po tisíckach kosí iná zákerná nemoc – AIDS, na ktorú zatiaľ nepoznáme liek.
Zápis vo farskej kronike obce Divina: „Roku 1831 v auguste zúri v Divine cholera. Divina sa ešte dobre ani nespamätala z hrôz potopy, už ich zastihla táto druhá metla božia, táto hrozná pliaga, ktorá v tom roku mala rozmery krajinské. Už na jar toho roku začali sa objavovať ojedinelé prípady tejto škaredej nemoci. Postihnutý z ničoho nič dostal odrazu behačku i vracanie, kŕčovité bolesti, za deň, za dva bol mŕtvy a čierny. Až v auguste ľudia mreli ako muchy. V auguste v celej farnosti zomrelo na dvesto ľudí. Ľudia nevedeli, čo je to za chorobu. Sám Ignác Morvay, miestny farár, pri zaopatrovaní nemocných sa nakazil touto neznámou chorobou a ešte 27. mája 1831 zomrel. Vrchnosť vyslala do Diviny na zdolanie epidémie lekára Benjamína Šimona. Ale ľudia nedôverovali lekárovi a viac pomáhali cholere. Benjamín Šimon bol luterán a k tomu poslaný od vrchnosti, od pánov, a preto ľudia si povrávali, že lekár tými práškami, čo rozdáva, vlastne šíri choleru medzi ľud, lebo vraj vrchnosť chce vyhubiť chudobu. Teda ľud neposlúchol, aby žil v čistote, aby domy obielil, aby mal v záchodoch vápno, aby nepil z potoka. Jedine v tom ho poslúchli, keď odporúčal piť pálené – alkohol. Benjamín Šimon sa nedal odstrašiť neúspechom a horlivo zastával svoju povinnosť, kým sa sám nenakazil. Zomrel tu, v Divine na choleru 14. augusta 1831.“
