Chlapi majú všelijaké koníčky. Niekto má rád ženy, niekto zbiera drahé alebo pije lacné vína, iný sa vyžíva v rýchlych autách. Muži môžu zbierať známky, autíčka, hrať futbal, skladať domčeky zo zápaliek. Ale vyšíva a čipkuje máloktorý. A predsa sme takého našli.
Keď mi Ján Zbojek z Čadce otváral, priznám sa, čakala som dôchodcu, ktorý si s toľkým voľnom, čo zrazu na penzii má, nevie poradiť, nuž sa chytil ihly a nite. Vo dverách však stál chlap v najlepších rokoch a k tomu mi vyšívanie naozaj nesedelo. No výzdoba na stenách, ktorou boli výlučne vyšívané obrázky, dávala tušiť, že v rodine naozaj niekto vášnivo vyšíva. Ján Zbojek videl v detstve vyšívať mamu a keď sa na základnej škole, v rámci pracovného vyučovania, učili štopkať ponožky a vyšívať, zistil, že ho to baví. No na dlhý čas to bol jediný vzťah, ktorý k vyšívaniu mal. Chlapčiská a mládenci majú predsa len iné záľuby, ako sedieť pri paname. Ten ozajstný prišiel až oveľa neskôr. „Žena mala niečo rozvyšívané, no bolela ju chrbtica a akosi to nie a nie dokončiť. Tak som sa podujal ja. Pozerala na mňa čudne, to bude vyzerať, povedala. Bola prekvapená z výsledku a takto som to urobil viackrát,“ hovorí J. Zbojek o tom, ako jeho záľuba vyšla na povrch. Potom sa už odvážil na vlastné práce. Zbieral vzory a návody z časopisov. A tak pribúdali obrúsky, obrazy, gobelíny, obrázky. Keď výšivka naberá na kráse, dokončí sa, je to nádhera. Horšie však je už čistiť obrázky na stene od prachu. Tie vyšíva Ján Zbojek najradšej a v byte to naozaj vidieť. Hoci už časť jeho diel zo stien zredukovali, stále ich tam je dosť. Aj keď si obrázky sám rámuje, stále je vyšívanie finančne náročná záľuba. Najlacnejšie nie je plátno - panama - ani nitky perlovky. Jedno klbko vyjde na 15 korún a keď vyšíva obrázky, kde sa strieda aj vyše 20 farieb, dá to peňaženke poriadne zabrať. Ján Zbojek z tempa vo vyšívaní pomaly zľavuje. „Keď ma to chytilo, vyšíval som od rána od siedmej do noci do jednej. Jeden gobelín som vyšíval šesť mesiacov. Bol to krížik na krížiku, a tak som si dal záväzok, že ich denne musím urobiť 560. Čo som jeden deň zameškal, o to viac som musel vyšiť na druhý deň. Ale podarilo sa mi to. Je to však náročné na oči. A keď sa chystajú farby, malo by sa to robiť len pri dennom svetle. Umelé svetlo je klamlivé a nemuseli by ste trafiť správny odtieň,“ pokračuje J. Zbojek. Z predpísanej farby málokedy ustúpil. Ak ju nedostal kdesi blízko, utekal po ňu aj do Bratislavy alebo do Čiech. Nepáči sa mu výšivka len v základných farbách. Veď každá má mnoho odtieňov a v nich výšivka vynikne. Má aj svoju techniku. Vyšíva vždy len jedným smerom a vždy najskôr jednou farbou. Ak ste niekedy videli plánik výšivky v časopise, taký s číslami, kde jednotlivé farby symbolizujú štvorčeky, trojuholníčky, krúžky, bodky a čiarky, iste ste si pomysleli, že je nemožné sa v tom vyznať. A veru je. Ján Zbojek podľa nich bežne vyšíva a veruže toho počítania a preskakovania okienok, je neúrekom. Vyšívala aj jeho manželka Evka a dcérka Gabika. Vraj si doma aj robili súťaže, kto voľačo vyšije rýchlejšie. Gabika jednoznačne vyhrávala: „Najmäkšie ruky, najlepšie oči,“ zdôvodňuje dcérinu šikovnosť otec. Pani Eva už nevyšíva, bolí ju chrbtica. A to bol dôvod, prečo sa Ján Zbojek prestal venovať čipkáreniu. Asi sme ešte nespomenuli, že okúsil aj to, ako sa robí paličkovaná čipka. „Nevedel som, ako sa robí ukončenie okrajov na obrusoch, tak som sa išiel pozrieť do kurzu ručných prác, ktorý robili ženy Kysúc s pani Jolanou Krkoškovou. Zbadal som tam pani Teréziu Šúpolovú, votrel som sa tam medzi ne a absolvoval celý kurz. Zvládol som to, no je to náročné na chrbticu. Pri vyšívaní si môžete aj nohu vyložiť, podložiť ruku, no pri paličkovaní musíte sedieť pri valci stále rovnako. A tým trpí chrbtica, preto som to prestal robiť,“ vysvetľuje, prečo sa už čipkárčeniu nevenuje. Človek by čakal, že si z neho chlapi, čo ho poznajú, budú robiť posmešky. Najmä v robote. Veď je železničiar a to je tvrdá robota s tvrdými chlapmi. A kto to už kedy slýchal, aby sa chlap takýmito babskými taľafatkami zapodieval. Ale nesmejú sa. „Tí, čo to počujú prvý raz, neveria. No keď im ukážem nejaký obrázok, začudujú sa.“
V porovnaní s tým, ako vyšíval voľakedy, sa už svojmu koníčku nevenuje toľko. Pokukuje po ďalších - má rád cyklistiku, vyráža do kysuckej prírody a v zime sa rozhodol mordovať heligónku. Rád by sa počas zimných dní naučil na nej hrať. Hráva síce na akordeóne, no ako sám hovorí, je to čosi úplne iné. Dcéra je už veľká, starosti s jej výchovou sú minulosťou, a tak má viac času na svoje koníčky. Nuž, ktovie, aké ešte skúsi. Lebo vraj má rád to, čo iných nebaví.