Sofiu vraj priviezla do nemocnice záchranka so záchvatom laryngitídy. „Keďže má necelé dva roky, chceli sme pri nej zostať. Prvú noc nás však k nej nechceli pustiť, pretože je na Jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) a vraj pri nej nesmie byť nikto,“ hovorí Anton Tkáčik. Podľa jeho slov rovnako dopadli aj na druhý deň. „Manželka tam vzhľadom na vysoký stupeň tehotenstva zostať nemohla a mňa tam nechceli pustiť, pretože počítali s tým, že tam budú len ženy. Keď som sa primárke odvolal na chartu práv hospitalizovaného dieťaťa, odrazu sa tam mohla ubytovať stará mama,“ hovorí A. Tkáčik.
Podľa jeho slov nemal o dcérke takmer žiadne informácie a dostať sa k nej mohol až po dvoch dňoch. To, čo tam ale zistil, ho pobúrilo. „Obidve ruky mala fixované k posteli štyri dni. Je to veľmi zvláštne. Rešpektujem, že pri infúzii musí byť dieťa určitým spôsobom fixované. Myslím si ale, že je neopodstatnené, aby takto trpelo dlhodobo. Mala potom doslova atrofovené svalstvo a všetko nasvedčuje tomu, že takto trpela doslova niekoľko dní v kuse,“ povedal A. Tkáčik.
To ale nie je všetko. Otec tvrdí, že zatiaľ, čo sa mu Sofia liečila z laryngitídy, dostala hnačku. „Keď ju pustili z JIS-ky, zobrali sme ju na reverz domov. Medzitým však začala zvracať. Najskôr raz, potom aj druhýkrát. Použil som teda niektoré poznatky z akupresúry na vyčistenie tráviaceho traktu. O nejaký čas sa dostavilo ďalšie, veľmi prudké zvracanie a toho sme sa doslova zľakli. Našli sme totiž tri vyzvracané leukoplasty. Jeden leukoplast, to sa môže pritrafiť. Ustrážiť dvojročné dieťa totiž nie je jednoduché. Keď sú ale tri, to už asi nebude náhoda,“ dodal otec.
Primárka detského oddelenia Janka Budayová tvrdí, že tvrdenia Sofiinho otca sa nezakladajú na pravde. „Dieťa bolo u nás hospitalizované na JIS-ke v ťažkom stave. Bola potrebná aplikácia liekov do žily. Pri liečbe sme postupovali podľa štandardných postupov. Pri dvojročnom dieťati sa ruka, ktorá je pichnutá ihlou, musí fixovať. Inak by dochádzalo k opakovanej traumatizácii a napichovaniu. Inú fixáciu vylučujem,“ povedala primárka. Podľa jej slov absolútne vylučuje aj skutočnosť, že by dieťa vyvracalo leukoplast. „Bolo totiž veľmi malé a nemalo k takémuto materiálu prístup. Navyše nie je ani pravda, že by sme otca dva dni nechceli k dcérke pustiť. Hneď ráno po prijatí a aj popoludní som ho informovala o jej stave a na druhý deň, keď povedal, že o dieťati nič nevie, som mu venovala takmer dve hodiny,“ povedala primárka J. Budayová.
Podľa hovorkyne Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Radoslavy Miklášovej nie je priväzovanie detí pri infúziách problém správneho poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale organizačno-právny a etický problém. „Ide o prípustný spôsob s cieľom zabezpečiť účinnú liečbu, ale malo by to byť len na krátky čas. O tom, na ako dlho, rozhoduje ošetrujúci lekár.“ Anton Tkáčik ale nechápe, prečo jeho dcérka musela takto priviazaná trpieť štyri dni v kuse. Po návrate z nemocnice sa vraj len veľmi ťažko a pomaly spamätávala zo šoku, ktorý tam utŕžila. Podľa neho išlo doslova o zbytočné týranie jeho, iba dvojročnej, dcérky Sofie.
„V prípade pochybností sa príbuzní môžu obrátiť na riaditeľa zariadenia, ak by boli nespokojní s jeho verdiktom, podať sťažnosť na zriaďovateľa, v tomto prípade VÚC Žilina,“ odporučila rodičom na záver Radoslava Miklášová.
