na žilinských stredných školách.
Naposledy na Gymnáziu svätého Františka z Assisi. V roku 1997 mu Ministrestvo školstva SR udelilo Veľkú medailu svätého Gorazda za celoživotnú prácu a prínos k rozvoju školstva a vzdelanosti. I keď teraz žije v miestnej časti zamagurskej obce Matiašovce – Potok neďaleko svojho rodiska, rád sa do Žiliny vracia. Využili sme jednu z jeho návštev, aby sme sa s ním chvíľu porozprávali.
Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu, čo vás k nemu priviedlo?
Klamal by som, ak by som tvrdil, že už v kolíske som všetkých okolo poúčal. Nemôžem ani povedať, že keby som sa ešte raz narodil, vybral by som si opäť učiteľstvo. Vyrastal som v dobe a v podmienkach, ktoré si dnešní tínedžeri ani nevedia a ani nechcú predstaviť. Nikto nám zodpovedne a primerane nevysvetlil, podľa čoho by sme si mali voliť svoje povolanie. Uvedomil som si to, až keď som ako výchovný poradca častejšie hovoril na túto tému, najmä s maturantmi, keď som im zdôrazňoval zodpovednosť za splnenie osobného poslania cez povolanie, ktoré si majú zvoliť podľa osobnej charizmy: darov, dispozícií, vlôh, lásky k práci a záujmu o ňu, lebo len tak sa budú môcť naplno a najprospešnejšie realizovať a prežiť radostný a vnútorný bohatý život. Azda len vzdialená a trochu hmlistá túžba byť užitočný, prežiť svoj život zodpovedne a splniť v ňom svoje poslanie – perly rodičovskej výchovy kdesi v podvedomí – ma zachránili pred sklamaním z voľby povolania. Mal som výhodu, že som mal z čoho vyberať a naši rešpektovali moju slobodu rozhodnutia. Asi takto: „Ak sa budeš učiť, hádam budeš tým, čím chceš byť. Ak nie, budeš kravy pásť.“ Rozhodol som sa síce viac-menej spontánne. Musím povedať, že v našej rodine sa zvyklo svetlo pre každé rozhodnutie predkľačať i vykľačať. Neskôr som si uvedomil, že práve zohnuté kolená nahradili moju vtedajšiu nevedomosť a vybojovali životný zápas. Stále však neviem posúdiť, či to bolo moje pravé povolanie a poslanie, no keď mi takto „spadlo“ do náručia, už som nešpekuloval, ale usiloval som sa ho napĺňať.
Dlhé roky ste učili na žilinských stredných školách. Akí boli vaši študenti?
Predovševšetkým pestrí. Ako maliarska paleta. Zároveň sa nazdávam, že vo svojej podstate rovnakí ako tí, čo boli pred nimi, ako aj tí, čo prídu po nich. Pochopiteľne boli deťmi svojej doby, poznačení
Jej názormi, hodnotami, modelmi, štýlom života. Tí poslední reprezentovali už mládež našej prítomnosti. Charakterizovalo ich to, čo u dnešných študentov pozorujem zo dňa na deň vo vypuklejšej podobe: oslabená sebadisciplína a zodpovednosť, menšia samostatnosť až bezradnosť pri riešení základných životných situácií, neochota otužovať sa, tým nemyslím len fyzicky. Absencia zmyslu pre elementárnu askézu, sebaovládanie, tréning vôle, ktorý by im pomohol za istých okolností povedať nie, individualistické chápanie a využívanie slobody... Dnešná mládež je však prosociálnejšia, kritickejšia, pružnejšia, chýba jej však vytrvalosť a angažovanosť za spoločné dobro. Mnohé skutočnosti berú ako samozrejmosť. Ohrozuje ju najmä plytkosť, podlieha rýchlejšie komercionalizácii a spotrebiteľskej mentalite. Zaiste, nemá to zo seba, odzrkadľuje všetky generácie a každého, lebo každý vychováva osobným príkladom. Mnohorakosť mladých obohacuje o typy s novými schopnosťami a zdatnosťami, ktoré sú odpoveďou na technický pokrok. Žiaľ, pribúda aj tých, ktorí potrebujú pomoc psychológa či psychiatra.
Čo vás vo vašom živote najviac potešilo a čo sklamalo?
Doteraz ma napĺňa najväčšou radosťou každý prejav nepodmienenej lásky, najmä odpúšťanie, milosrdenstvo, a to tak vo vertikálnej, ako aj v horizontálnej rovine vzťahov. Najviac a najväčších sklamaní si, žiaľ, viem pripraviť sám – osobným zlyhaním.
Aká je kultúra jazyka na Slovensku dnes a v porovnaní s minulosťou?
Podľa mňa nižšia. Pragmatický vzťah k jazyku a ku komunikácii v duchu: stačí, že sa dorozumiem, vedie k ignorovaniu jeho normy a pravidiel vo všetkých zložkách aj situáciách, keď sa vyžaduje používanie spisovného jazyka. Spomínaný pragmatizmus zároveň jazyk ochudobňuje, ba takmer likviduje jeho citovú dimenziu. Pritom kultúrna úroveň nášho jazyka je dobrá, nekultúrne a necitlivé je jeho používanie, dokonca aj v spoločenských komunikačných prostriedkoch. Aj v tom možno vidieť zosuv tradičných hodnôt, napríklad stratu prirodzeného, zdravého národného vedomia, ale aj prejav našej všeobecnej povrchnosti a ľahostajnosti. V médiách vypadli, alebo sa na škodu veci zredukovali relácie, ktoré dvíhajú našu jazykovú kultúru.
Čo by ste na záver popriali Žilinčanom?
Z hľbky srdca všetko najlepšie, to, čo aj sebe. Aby nežili v pokluse a bez rozmýšľania, aby plytkým a jednostranným spotrebiteľským štýlom života neznižovali vlastnú dôstojnosť, veľkosť a cenu, ale ani veľkosť iného človeka. Aby neznásilňovali svedomie, ale počúvali jeho hlas. Aby sa usilovali o rast v nepretržitých premenách a užitočných aktivitách, aby rozmýšľali aj o tom, aká zmena by prospela Žiline. Jednoducho, aby si neprešustrovali, spisovne nepregazdovali život.
