znamená pre Didero divadlo.
Priblížite nám váš divadelný súbor? Čo znamená názov Didero?
Vznikli sme v roku 1986. Našou prvou hrou bola Lietajúca trieda od Jozefa Mlejneka. Potom sme si začali robiť hry sami. V súbore sa vystriedali štyri generácie detských hercov, teraz nastupuje piata, dokopy viac ako stosedemdesiatšesť detí. Každá generácia mala svoje výrazné osobnosti. Nacvičili sme devätnásť hier a dve miniatúry. Didero je skratka Divadla detských rozprávok a vymyslela ju naša členka Mirka potom, ako som v druhom roku nášho fungovania vyhlásil, aby sme našli názov pre súbor. Perličkou je, že na súťažiach si náš názov porotcovia mýlili s filozofom Denisom Diderotom, takže som to vždy musel vysvetliť.
Odkiaľ ste čerpali námety vaše divadelné hry?
Hrali sme o tom, čo deti trápi: priateľstvo, láska, rodina, sklamania v rodine, v škole, o vlastnostiach, ktoré nás obklopujú, ale aj veľmi závažné veci, ako rozvod alebo drogy. Zaoberali sme sa otázkami, ktoré ich trápili v tej ktorej dobe. Keď sme tvorili etudy, čerpali deti zo svojich skúseností, z toho, čo poznali a čo ich trápilo, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Potom sme spoločne vybrali to, čo bolo dobré, a tak sme vymysleli hru. Hra sa rodila z ich problémov a to boli tie najkrajšie predstavenia. Nikdy sme nemali šepkára, lebo sme hrali, čo sme si vymysleli a o to jednoduchšie sme si to zapamätali.
Hovoríte, že divadlo vychováva...
Proces tvorby hry postupne menil aj deti. Keď sme sa stretli po dvadsiatich rokoch s bývalými členmi Didera, spomínali, čo ich na divadle bavilo. Nešlo im len o to, že idú vystupovať, ale priťahovalo ich, že keď prišli do divadla, všetci boli na nich dobrí, že to bol pre nich taký ostrov pokoja. Tešili sa, že si prišli odpočinúť, že môžu rozoberať svoje krivdy a rozprávať o svojich problémoch, o tom, čo ich v živote čaká. Priznali sa, že mnohokrát vo svojom živote čerpali zo skúseností, ktoré získali v divadle. Keď robíme nejakú akciu, s radosťou prídu a ja vidím, že ich divadlo stále baví.
Ktoré boli vaše najúspešnejšie hry? Kde všade ste vystupovali?
Medzi najúspešnejšie patrí Ach, tá Dana z roku 1989, Bohatstvo v starom dome z roku 1991, na celoslovenskej súťaži sme prerazili aj s hrami Nebo, peklo mám a Črepiny. Úspešné boli miniatúry Keby... alebo Vladárovo kýchnutie, Nové šaty. S hrou Smetisko sme sa zúčastnili na prehliadke biblických a duchovných hier Močenok. Tento rok sme mali vydarené Kuboviny, s ktorou sme vystupovali na Kremnických gagoch. Vystupovali sme na festivaloch v Poľsku, v Srbsku, v Čechách. Mohli sme ísť do Turecka na svetový divadelný festival, ale vtedy ešte fungovala federácia a práve v ten rok vychádzal rad na český súbor. Vďaka divadlu deti našli veľa priateľov a precestovali takmer celé Slovensko.
Didero má dvadsať rokov. V akom duchu sa niesli oslavy?
Stretlo sa nás v škaredom počasí dvesto divákov, z toho deväťdesiat divadelníkov, zástupcov zo všetkých generácií. Večer sa začal prezentáciou, premietali sme našu históriu, na nainštalovaných paneloch bola zdokumentovaná celá činnosť súboru. Hostia si mohli prezrieť diplomy, fotografie, scenáre, články, ktoré o nás napísali noviny, bulletiny zo súťaží. Raz na skúške som dal deťom veľký papier s otázkou, čo je pre nich divadlo. Boli tam rôzne myšlienky, ale jedna z nich sa mi veľmi páčila a rezonuje mi v pamäti dodnes. „Divadlo nás všetkých spája a robí nás lepšími.“ Nepamätám si, kto to napísal, ale trafil klinec po hlavičke. Túto myšlienku som zvolil aj za motto večera.
Pripravili ste si nejakú lahôdku pre svojich divákov?
V tomto mi veľmi pomohla Gabika Gavláková, ktorá sa angažovala vo všetkých oblastiach od režírovania až po herecký výkon. Navrhla, aby sme vytvorili pri tejto príležitosti niečo nové. Výsledkom spoločného úsilia bola hra Tracyho tiger, v ktorej si zahrali herci zo všetkých generácií od pätnásť do tridsať rokov. V hre sa mohol každý spoznať, bolo tam všetko, čo robí Didero Diderom. Nehrali sme o tigrovi, akoby vyplývalo z názvu, ale o tom, že každý má svojho tigra a ten môže znamenať pre každého niečo iné. V našej hre to bola láska. Keď si prečítate Saroyana svojimi očami a svojím srdcom, môže vám vyjsť úplne iný tiger.
Pri takýchto príležitostiach býva zvykom odmeňovať a poďakovať za zásluhy.
Moje veľké poďakovanie patrí môjmu prvému režisérovi a pedagógovi, s ktorým som divadlo hrával päť rokov a dva roky som mu robil asistenta, pánovi Dušanovi Čuntalovi, dnes učiteľovi na dôchodku, ďakujem Marte Letovej, ktorá bola metodičkou Okresného osvetového strediska v Čadci a ktorá ma povzbudila, aby som si založil vlastný súbor. Rok predtým som robil asistenta nebohému Antonovi Šulíkovi. Stretol som množstvo skvelých ľudí ako Elenka Zlatošová Bakošová, Brigita Koppová alebo môj druhý divadelný otec Jaroslav Černý, dramaturg z Ostravy. Čerešničkou na šľahačke je moja manželka Mária, bez ktorej by to nešlo. Keď máte okolo seba ľudí, ktorí vám fandia, ide všetko lepšie.
Aké sú dnešné deti oproti minulým generáciám?
Dnes sa robí s deťmi oveľa ťažšie. Ale problém nie je ani tak v deťoch, tie sú také ako predtým. Hľadajú v divadle ostrov dobrej mravnosti, dobroty, lásky, kde vždy dobro zvíťazí nad zlom a potom hrajú, len dnes to divadlo veľmi nemusia, pretože je to drina. Deti ma vedia nahnevať, len ak niečo vyvedú. Zaškrípem zubami, keď neprídu na skúšku bez závažného dôvodu a ja som ich potreboval alebo, ak im na javisku počas skúšky zazvoní mobil... Ale mladosť a zodpovednosť sa spolu neznášajú.
Pracujete ako učiteľ. Popoludní ste opäť s deťmi. Nie je to náročné?
Ja som klasik. Na učiteľstvo sa pozerám tak, ako ma naučil pán Čuntala, že každý učiteľ by mal mať popoludní nejaký koníček s deťmi. Je to rozdiel, pretože v škole ako učiteľ oslovujem síce veľa detí, ale keď s nimi vyjdete na javisko, máte vplyv na všetkých, ktorí si prídu pozrieť predstavenie. Pôsobíte na deti, ale v inom poňatí. Ovplyvňujete ich spoločensky, oslovujete spolu s nimi stovky ľudí a toto ma baví, oslovovať ľudí. Divadlo je pre mňa relax. Okrem toho pracujem už jedenásť rokov aj s postihnutými deťmi. Je úžasné, čo dokážu a pre mňa je to radosť, pokora a obeta pre tieto deti, ľudí a všetko okolo.
Čo je vo vašom živote najdôležitejšie?
Jednoznačne moja rodina. Keď som to chcel urobiť filištínsky, zobral som do divadla deti so sebou. Našťastie máme v rodine divadelné gény a naše deti to zdedili po predkoch. Potom je to robiť dobro a toto divadlo umožňuje, aj keď odráža realitu. Vyčítajú mi, že keď v hre zvíťazí dobro nad zlom, je to predidaktizované a vychovávam. Ale my robíme hry tak, aby ľudia museli premýšľať. Nevadí, ak niekto tomu neporozumie. Dôležité je, že sa nad tým zamyslel a v konečnom dôsledku rozmýšľal o sebe a nie o hre, rozmýšľal o realite, o vlastnostiach a o spoločnosti, aká je.
