Pôsobí ako inštruktor horolezeckej školy Encián na kurzoch v Tatrách a Alpách. Práve cez tento koníček sa dostal aj k vážnejšej expedícii. „Keď ma začiatkom apríla 2005 začal Maroš Šajnoha lanáriť do pripravovanej expedície do Nepálu, ani som netušil, že existuje nejaký kopec s názvom Tilicho Peak a tobôž, kde je,“ hovorí Peter Kostelanský. V expedícii s názvom Zajo Team expedition bolo celkovo osem členov, Žilinu zastupoval len Peter. „Ja som tam išiel prvýkrát. Náš vedúci Maroš Šajnoha však bol v tejto časti sveta už niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Bol vedúcim expedície na Nanga Parbat, zúčastnil sa aj výpravy na Mount Everest a bol dlhoročným predsedom horolezeckého spolku JAMES.“ V Himalájach strávili v septembri a októbri tohto roku päť týždňov. Časť partie tam bola rok predtým na trekingovej výprave. Zapáčilo sa im to, o rok išli zas, ale vybrali si už vážnejší cieľ – vrchol Tilicho Peak
(7 134 m n. m.), ktorý sa nachádza asi šesť kilometrov severne od hlavného vrcholu Anapurny. „Toto už nie je „paličková túra“, ale celkom zaujímavé lezenie. Človek sa môže v Európe otestovať najvyššie na Mont Blancu, ale nikdy nevie, čo s ním urobia výšky v Himalájach. Je to individuálne. Niekto to zvláda lepšie, iný má problémy už vo výške okolo 4 000 m n. m.
Niekedy to vyžaduje dlhší pobyt.“ Víza a povolenia museli vybavovať až priamo na mieste, pretože na diaľku sa nedá vybaviť nič. „Nepálsky kráľ si to vie spočítať a vyžmýkať peniaze z turistov. Vďaka Himalájam je to najjednoduchšie, čo môže byť. Sú potrebné vstupné, dokonca aj výstupné víza, každá výprava musí mať sprievodcu, ktorého si treba zaplatiť. Horolezecká expedícia musí mať aj styčného dôstojníka. Treba aj povolenie na kopec, ktoré stálo 3 000 dolárov, čo naozaj nie je bezvýznamná suma. Čím je kopec lukratívnejší, tým sú poplatky vyššie. Platí sa aj za vysielačky a satelitné telefóny, ktoré potrebuje každá výprava, 2 000 dolárov sa platí, ak výprava nezoberie svoje odpadky z kopca.“ V Kátmandú, hlavnom meste Nepálu, si najali šestnásť nosičov. „Mali sme so sebou tisíc metrov lán, päť stanov do výškových táborov, štyri stany do základného tábora, jeden veľký spoločenský stan, množstvo ďalšieho materiálu a jedla. Káthmandú je určite zaujímavé mesto, plné kontrastov. Je tam neporiadok, špina, prach, hneď vedľa toho je luxusná reštaurácia, internet café a množstvo historických pamiatok. Odtiaľ sa ide do mestečka Besi Sahar, potiaľ ide ešte aká-taká cesta a potom už len peši po chodníkoch. Trvalo nám desať dní, kým sme sa dostali pod kopec. Prechádzali sme údolím, kde boli menšie osady a dalo sa tam aj najesť a občerstviť. Nedá sa to však porovnať so službami v Európe.“ Do Himalájí prišli tesne po monzúne, období, kedy stále prší. Aj im ešte asi dva dni pršalo. Tilicho Peak objavili v roku 1950, keď sa hľadala Anapurna a vedľa neho leží aj rovnomenné jazero, ktoré je najvyššie položeným jazerom na svete. Základný tábor mali vo výške 5 111 m n. m., čo je, vzhľadom na spomínané povinnosti aklimatizovať sa, už dosť vysoko. „My sme si vybrali cestu severovýchodným rebrom a dostali sme sa až na severnú stenu, kade sme pokračovali smerom hore. Samotný výstup nám trval desať dní. Takže desať dní sme išli ku kopcu a desať dní sme naň liezli. Postupne sme vybudovali dva výškové tábory. Človek robil dva až tri dni na kopci, potom zliezol do základného tábora, kde sa trochu vydýchal. Hore sme vynášali materiál, stany, jedlo a všetko ostatné. Striedali sme sa podľa toho, kto ako vládal a ako sa adaptoval. Prišli aj nejaké zdravotné problémy. Na vrchol sme nakoniec vystúpili len traja.“ Peter Kostelanský bol na vrchole ako prvý z výpravy, aj zo Slovenska a celkovo 41. zo všetkých, ktorí stali na vrchole. Niektorí účastníci expedície nemali ambície ísť až na vrchol. Chceli sa len zúčastniť a zažiť atmosféru takejto cesty. Samotnú Anapurnu vidieť, až keď človek vylezie na Tilicho Peak, dovtedy ju vôbec nevidieť. Potom došlo na známe pravidlo, že horolezec si musí šetriť sily aj na cestu späť. „Keď človek vyjde hore, tak má určite radosť, ale za sebou má len polovicu cesty. Po návrate do základného tábora nastalo balenie a odchod. Späť do Káthmandú sme išli inou trasou, nie tou, ktorou sme prišli. Dá sa prejsť takým poloblúkom okolo Anapúrn. Zostup bol dosť rýchly, extrémnu zimu vystriedalo behom štyroch dní tropické podnebie.“ Podľa ďalších slov Petra Kostelanského pokrok postupuje aj v tejto svojráznej časti sveta. Začínajú tam budovať chodníky, niekde aj cesty. Kde je to možné, tam stavajú malé vodné elektrárne, ale zatiaľ len na miestach, kde sa zastavujú turisti. Tí, ktorí boli na trekingovom výlete minulý rok hovorili, že mnohé veci sa za rok zlepšili. Stále to však výrazne zaostáva za podmienkami, ktoré poznáme u nás. Peter Kostelanský by sa určite chcel ešte niekedy pozrieť do tejto časti sveta. Do úvahy však treba brať finančnú náročnosť, rodinu, ako aj množstvo iných faktorov. Počkáme si, ako odpovie na prípadnú ponuku na ďalšiu „vážnu“ expedíciu.
