Teší sa na dôchodok, aby si mohol splniť svoje sny a realizovať nápady, ktoré nosí v hlave.
Ako ste sa dostali k svojej záľube?
Už odmalička som sa venoval ručným prácam. Bavilo ma to a rodičia mi v tom nebránili. Chodil som do Ľudovej školy umenia v Žiline, lebo u nás v meste vtedy nefungovala. Tam som sa naučil rôzne techniky. Vyšíval som, háčkoval, štrikoval, maľoval, až do vojny. Cez vojenčinu sa nedalo, ale potom som sa k tomu vrátil. Pribudlo k tomu maľovanie a ozdobovanie vajíčok, nevyhol som sa ani práci s drevom. Ale najradšej maľujem obrazy – krajinky a zátišia. Teším sa, že keď sa dostanem na dôchodok, budem sa oveľa viac venovať práci s drevom a všetky nápady, ktoré nosím v hlave, sa mi podarí zrealizovať.
Nie sú to záľuby pre muža netypické?
Pre mňa ani nie. Všeličo som odkukal od mojej mamy, ona stále niečo robila. Čosi som sa naučil od otca. Otec vedel kresliť aj maľoval, ale viac sa venoval zbieraniu obrazov. Niekoľko mi ich zostalo ako pamiatka. V umeleckej škole ma vyberali na rôzne súťaže a ja som večne niečo vyhrával. Pod odborným vedením sa človek všeličo naučí a pochytí. Len sa treba pýtať a skúšať. Netreba sa báť výsmechu. Asi pred dvoma rokmi som trochu poľavil, pretože nemám veľa voľného času, ale po večeroch na odreagovanie si vždy nejaký čas nájdem. Pre mňa je to príležitosť, kde sa môžem realizovať.
Aké nápady ešte nosíte v hlave?
V jednom zahraničnom časopise som videl prekrásne nápady. Naskicoval som si ich, urobil návrh po svojom a pokúsil sa to vyrobiť. Výsledkom sú tieto vianočné ozdôbky. Stromčeky, koníky a anjeliky. Ešte by som chcel vyskúšať Mikulášov. Šablóny už mám, len sa pustiť do roboty. Všetko je to ručná práca. Napríklad koníky, najskôr ich musím vyrezať, potom natrieť a nechať vyschnúť. Potom polepiť, nezabudnúť na hrivu a chvost. Naraz som ich robil tak okolo dvadsať, lebo nemám toľko miesta, aby som zvládol viac. Niekedy sa tak „zažeriem“ do roboty, že skončím aj v noci o jednej alebo o druhej.
Prezentujete svoje práce na verejnosti?
Samozrejme, mávame amatérske výstavy. Vystavujeme pod čadčianskym osvetovým centrom. Je nás viac, ktorí sa venujeme rôznym záľubám. Mávame výstavy v Radoľskom kaštieli, v Kysuckej galérii v Čadci. Najviac toho však porozdávam. Neviem odmietnuť, keď ma požiadajú známi a kamaráti o niečo, čo u mňa videli a páčilo sa im to. Pre mňa je to najväčšie ocenenie mojej práce, ktoré sa financiami nedá oceniť. Keď sa ľuďom páči, čo som urobil, to je ten najlepší pocit na svete. Moje záľuby sú pre mňa srdcová záležitosť a teší ma, keď majú moje výrobky úspech.
Nie sú vaše záľuby finančne náročné?
Ani nie. Drevo a dosky si pozháňam, len spreje a doplnky. Ale tie si viem tiež zabezpečiť. Robotu nerátam, to beriem ako zábavu a relax. Teraz som si vyhliadol stroj na vyrezávanie, s ktorým si uľahčím prácu. Neviem sa dočkať, kedy ho budem mať doma a vyskúšam ho. Námetov mám celú hŕbu, len keby bolo viac času. Chcel by som sa venovať mojim koníčkom intenzívnejšie, ale pracovné povinnosti mi to nedovoľujú. Dúfam, že keď sa dostanem na dôchodok, budem mať viac času. Aj keď sa hovorí, že potom má človek ešte menej času, ako keď chodil do práce, pretože chce dobehnúť všetko, čo predtým nestihol.
Odkiaľ čerpáte námety?
To je rôzne. Zaujímavé nápady a predlohy sú všade okolo nás. Čerpám z knižiek, časopisov, niečo ma napadne a najviac toho nachádzam v prírode. Keď idem na prechádzku do hory, nielenže si prečistím hlavu a naberiem pozitívnu energiu, ale prídem aj na nové nápady. Človek nikdy nevie, kedy ho kopne povestná múza, preto treba chodiť s otvorenými očami. Vianoce sú k tomu vynikajúcou príležitosťou, pretože máme čas na chvíľu sa zastaviť a porozmýšľať o veciach okolo nás.