Všade sa bude šíriť vôňa ihličia a sladučkých medovníkov, mäkký plameň horiacich sviečok vytvorí slávnostnú atmosféru a rodiny si zasadnú k vianočnému stolu. V rodine Matuškovičovcov z Kysuckého Nového Mesta majú Vianoce každý deň. Vôňa medovníkov sa z ich rodinného domu šíri v dni sviatočné i bežné. „Medovníky pečieme ja a moja sestra Lýdia. Naša mama je chorá a už nevládze,“ začína rozprávať Ľuboš Matuškovič a vedie nás do miestnosti, kde už dávno nestojí starodávna vstavaná pec na bukové drevo a chýbajú aj police zavesené pod povalou plné sušiacich sa medovníkov. Výrobňa je vybavená elektrickou rúrou a upečené medovníky sú úhľadne rozložené na drevených policiach v kovových regáloch. Ako naznačujú misy plné rôznofarebných cukrových hmôt, práve dnes sa tu usilovne zdobí a cifruje. Zo susednej miestnosti nám zamáva aj sestra Lýdia, ktorá práve balí hotové výrobky do škatúľ za výdatnej pomoci ostatných rodinných príslušníkov. „Ja som sa chcel ísť tiež učiť za cukrára, ale v ten rok akurát nebrali chlapcov, tak som išiel na priemyslovku. Bolo mi to ľúto,“ hovorí pernikár vyučený praxou a nie školou. Pritom vezme do ruky zdobítko a istou rukou pokračuje v prideľovaní cukrových ozdôb na lesklé srdiečka, hviezdičky, kolieska, prasiatka, rybičky, kartičky, chalúpky. Po návrate z vojenčiny sa nevrátil k strojárine, ale predsa len zostal pri rodinnom remesle. Pomáhal spolu so sestrou otcovi Pavlovi a mame Angele. Ich otec bol najmladším synom, ktorý zostal z piatich súrodencov pri pečení medovníkov. Vraj keď ho jeho otec nechcel zobrať na jarmok, schoval sa na voze a až na jarmoku zistil, že okrem sladkého nákladu vezie aj svoju malú ratolesť. „Je to krásne a zároveň i veľmi ťažké povolanie. Nie je to práca na osem hodín, pracovná doba tu nehrá úlohu a zostáva len málo voľného času,“ trošku sa Ľuboš posťažuje, ale jedným dychom dodá, že nikdy s pečením cukroviniek neprestane. Tradícia je tradícia a pernikárčenie majú v krvi už celé generácie. „Stane sa občas, že sa mi chvejú ruky, klamal by som, keby som povedal, že nie,“ prezradí na seba a nám zostáva len čudovať sa nad krásnymi a pevnými líniami nápisov na srdiečkach a kartičkách, nad úhľadnými ružičkami a kadejakými inými ozdôbkami. Od rodičov sa mnohému naučil a čo nevedel, s tým si nechal poradiť od skúsenejších. „Niekedy nie je čas ani na vydýchnutie a treba sa opäť pustiť do práce,“ opisuje nám Ľuboš život pernikára. Múka, varený cukor, vajcia, med, voda, olej, štipka soli a zamiesi sa cesto. Tajnou prísadou je vraj amónium, ktoré zabezpečí, aby boli perníčky mäkkučké a nadýchané ako obláčik. Potom sa cesto vyvaľká a vykrajujú sa z neho plechovými formami rôzne tvary. Veľkým kumštom je správne upečenie. Vraj najlepším indikátorom je vlastný nos. Každý pernikár vraj podľa vône zistí, či je sladké pečivo hotové. Ale beda, ak sa rúra otvorí predčasne, medovníky spľasnú a ak zostanú pridlho, pripália sa. „Najlepšie je piecť pomaly pri teplote sto stupňov a dĺžka pečenia závisí od veľkosti výtvoru,“ radí skúsený pernikár. Upečením sa práca ešte nekončí. Medovníky sa ponatierajú želatínou, aby boli krásne lesklé. Teraz ich treba nechať odpočinúť a nachystať cukrovú polevu. Perníčky sa nazdobia, aby lahodili nielen jazyku, ale aj oku i keď maškrtníkom je to možno jedno. S prianím sladkých a spokojných vianočných sviatkov sme opustili tajomnú pernikársku komnatu.