Boli to roky nielen rôznych začiatkov, ale i koncov, boli to roky nekonečných ciest, ktoré galériu svojím spôsobom posúvali k víziám. Je miestom žilinského výtvarného života, o čom svedčia aj jej výstavy, ktoré tu pripravujú, a to nielen v rokoch výročia. O histórii, súčasnosti i budúcnosti Považskej galérie umenia (PGU) sme sa rozprávali s jej riaditeľom Milanom Mazúrom.
Tridsať rokov je aj v živote človeka mladý vek. Znamená to, že PGU je ešte dieťa?
Rozhodne nie. Do roku 1976 tvorila spoločný subjekt s Považským múzeom. V tomto roku sa osamostatnila ako Okresné špecializované zariadenie pre odborné spracovanie a využívanie zbierkových fondov výtvarného umenia. Sídlime v budove, ktorú postavili v roku 1911. Táto najskôr slúžila Uhorskému kráľovskému pohraničnému policajnému kapitanátu, neskôr tu bolo Okresné četnícke veliteľstvo, Zbor národnej bezpečnosti, učňovská škola, redakcia okresných novín Cieľ, základná umelecká škola a Považské múzeum a galéria. Od roku 1987 vlastnila galéria aj druhý objekt, stálu expozíciu sochára Rudolfa Pribiša, ktorá bola zriadená v kláštore jezuitov na Mariánskom námestí v Žiline. Jej súčasťou boli kresby, sochy a plastiky tohto autora. V časti objektu sa konali aj prechodné výstavy.
V druhej polovici 80. rokov sa teda činnosť PGU odohrávala v dvoch objektoch, v kláštore jezuitov a v budove na Štefánikovej ulici. Dramaturgický plán bol postavený na výstavách vtedajšej výtvarnej scény, keď sa realizoval rad výstav, podujatí regionálneho charakteru, výstav významných slovenských a zahraničných výtvarných umelcov. Výnimkou boli výstavy kresby a Ekoplagát. Kurátorka Dana Doricová projektovo pripravovala ojedinelé výstavy celoslovenskej kresby, ktoré sa konali v dvojročných intervaloch od roku 1978 až do roku 1991. Tieto mali svoj význam a jedinečnosť a sumarizovali celoslovenský vývoj tohto výtvarného druhu, dávali možnosť vystavovať tým výtvarníkom, ktorí inú možnosť vystavovania nemali. Ľudia, ktorých to podrobnejšie zaujíma, si o tom môžu prečítať v knihe Galérie stredoslovenského kraja (1987), kde o tomto období galérie píše práve Dana Doricová.
Kto viedol galériu v tomto období?
Prvé dva roky Dana Doricová, ktorú vystriedala Magdaléna Gorušová. Tá stála na čele PGU až do roku 1990. Akurát počas materskej dovolenky ju zastupoval Mojmír Vlkoláček. V roku 1990, v prechodnom období, dva mesiace galériu viedla Daniela Špániková do vypísania konkurzu nového riaditeľa.
Vráťme sa ešte kúsok späť. Vie sa, že prvá výstava tu bola už v roku 1903. Hovorí o tom aj pamätná tabuľa na stene galérie.
Áno, vtedy sa tu konala výstava Grupy uhorsko-slovenských maliarov, ktorej zakladateľmi boli Emil Pacovský, Jaroslav Augusta a Gustáv Mallý. Uskutočnila sa v rámci priemyselnej výstavy v Žiline a v tom období to bolo jedinečné vystúpenie pronárodne orientovaných slovenských maliarov. V roku 2003 sme pripravili jej reprízu. Niečo podobné chystáme aj tento rok, keď si pripomenieme 50. výročie prvej výstavy skupiny Mikuláša Galandu na Slovensku, ktorá sa uskutočnila práve v Žiline.
Dostali sme sa k druhej etape života galérie.
Tú by som ohraničil rokom 1990. Vtedy do funkcie riaditeľa nastúpil akademický maliar Alex Mlynárčik a zmenil celú filozofiu činnosti galérie. Zrušil stálu expozíciu Rudolfa Pribiša a vytvoril nové podmienky pre dramaturgiu výstavných priestorov na Mariánskom námestí. Spoločne s vedúcim umenovedného oddelenia Radislavom Matuštíkom pripravili prelomovú výstavu Sen o múzeu, ktorá určila ďalšiu profiláciu galérie. Po odchode Alexa Mlynárčika do Paríža uviedli v roku 1992 do funkcie riaditeľky Katarínu Rusnákovú.
Čo to pre PGU znamenalo?
Nastalo ďalšie dôležité obdobie, obdobie budovania nového zbierkového fondu. Ten sa sústredil na súčasnú tvorbu, intermediálne diela, objekty a inštalácie. V súčasnosti disponuje galéria exkluzívnou zbierkou nielen na Slovensku ale i v okolitých krajinách. Pre ilustráciu niekoľko čísiel. Keď v roku 1976 galéria vznikla, do svojho prírastkového zbierkového zoznamu si zapísala 206 diel. Neskôr k nim pribudlo viac ako 400 diel od regionálnych autorov a dar od sochára Rudolfa Pribiša. V súčasnosti galéria disponuje 3361 dielami (614 malieb, 75 diel úžitkového umenia, 37 intermédií, 1 586 kresieb, 672 grafík, 14 fotografií, 359 plastík a 4 diela dizajnu). Osobitný význam má zbierka intermediálneho umenia, ktorej základ položila práve Katarína Rusnáková aj s jej ojedinelými projektami súčasného intermediálneho umenia, ktoré realizuje ako výnimočné aj v rámci slovenských galérií.
Dnes sídli galéria už len v tomto jedinom objekte na Štefánikovej ulici.
V podstate je to tak. V roku 1993, na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sa objekt galérie na Mariánskom námestí vrátil v rámci reštitúcie rímskokatolíckej cirkvi a celá činnosť galérie sa presunula sem. To však nebola jediná zmena. Po roku 1990 nás riadilo Ministerstvo kultúry SR, neskôr Krajský úrad v Žiline, Severopovažské kultúrne centrum. Dnes pracujeme v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja. Menili sa i riaditelia. Po odchode Kataríny Rusnákovej na dva roky prevzal túto funkciu Jozef Krakovský, po konkurze v roku 1999 som nastúpil ja.
Aká je vaša vízia Považskej galérie umenia?
S galerijnou radou a kolektívom galérie sa snažíme pokračovať v ceste, ktorú nastúpili moji predchodcovia najmä v 90. rokoch. Ale chceme nadviazať i na významné projekty zo 70. a z 80. rokov. Táto cesta sa nám osvedčila a žilinská galéria sa radí medzi tie slovenské galérie, ktorých dramaturgický plán je profesionálne vyvážený. Toto všetko by sa však nedalo pripraviť a zrealizovať bez kolektívu pracovníkov galérie, našich pravidelných sponzorov a kolegov. A, samozrejme, ani bez spolupráce s ostatnými galériami, najmä tými, ktorých zriaďovateľom je tiež Žilinský samosprávny kraj. Významná je aj spolupráca s kultúrnym inštitúciám v meste.
A čo výtvarníci?
Tí ku galérii bytostne patria. Je to o výtvarníkoch, ktorí u nás vystavovali, prípadne sa podieľali na činnosti galérie a na jej napredovaní na slovenskej a čiastočne i zahraničnej kultúrnej scéne. Nie je možné všetkých spomenúť, veď v Žiline žije a tvorí viac ako 50 profesionálnych výtvarných umelcov.
Ako by ste zhodnotili oslavy 30. výročia vzniku galérie?
Oslavy sme začali výberom diel dvoch významných výtvarných umelcov nášho regiónu Vincenta Hložníka a Andreja Barčíka. Celý rok boli v našej galérii individuálne alebo kolektívne výstavy, špeciálne zamerané k 30. výročiu PGU. Ešte do konca januára bude otvorená záverečná výstava k vzniku galérie, ktorá je nasmerovaná práve na zbierkový fond intermediálneho umenia. Ďalšie výstavné projekty galérie nadväzujú na deväťdesiate roky 20. storočia a sú zamerané na prezentáciu najsúčasnejších trendov výtvarného umenia. Vo vlastných výstavných priestoroch pripravujeme ročne priemerne 17 výstav. Veľmi úspešné boli aj projekty realizované v zahraničí, čím si žilinská Považská galéria umenia získala renomé aj v Česku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku, Nórsku i v Spojených štátoch amerických. Našou ambíciou a cieľom je osloviť čo najširšie vekové a vzdelanostné spektrum návštevníkov a milovníkov umenia.
