Keď sa v roku 1953 predstavitelia československého telovýchovného hnutia rozhodli rozdeliť náraďový telocvik na športovú gymnastiku a základnú telesnú výchovu, nachádzal sa tento druh pohybovej aktivity na Slovensku v hlbokej kríze.
Tomuto stavu výrazne pomohli zmeny uskutočnené v našej telovýchove po roku 1948. Objektívne však treba priznať, že príčiny nastali už po 5. decembri 1938, kedy slovenská vláda rozpustila na Slovensku všetky telovýchovné organizácie.
Hlinková garda po telovýchovných organizáciách zdedila nielen majetok, ale aj úlohy v oblasti brannej výchovy obyvateľstva. Ako jediná národná telovýchovná organizácia mala pestovať a rozvíjať aj náraďový telocvik. Očakávania na tomto úseku však táto organizácia nenaplnila. V Žiline sa dvojici zanietených cvičiteľov bratom Antonovi a Gustávovi Malým síce podarilo z gymnastických špičiek rozpustených telovýchovných organizácií zostaviť družstvo, ktoré v zložení Anton Petrovský, Eugen Karpiš, Oskár Kvasnička, Gustav Malý a Ján Goga, získalo v roku 1942 titul majstra Slovenska. Medzi jednotlivcami získal majstrovský titul, v rovnakom roku ďalší, Žilinčan Gejza Romančík. Avšak vzájomná konkurencia vychádzajúca zo širokej členskej základne rozpustených telovýchovných organizácií chýbala. Generačnú priepasť spôsobilo aj to, že výchova mladej generácie bola zverená Hlinkovej mládeži. V činnosti tejto organizácie náraďový telocvik úplne chýbal. Situácia sa výrazne nezmenila ani po skončení druhej svetovej vojny. V Žiline, podobne ako na celom Slovensku, obnovil činnosť len Sokol. Náraďovci opäť nemali na výber. Konkurovať športu však obnovení Sokoli už nedokázali.
Do novej športovej éry odprevadil náraďový telocvik v Žiline posledný gymnasta predošlého obdobia Gejza Romančík, ktorý napriek vysokému športovému veku stále patril
k slovenskej gymnastickej špičke. Na nomináciu do olympijského reprezentačného družstva Československa to už ale nestačilo. Svoju životnú príležitosť premárnil v roku 1936, keď sa v príprave na Olympijské hry v Berlíne zranil. Tragédiou osudu tohoto nášho historicky najúspešnejšieho gymnastu bolo aj to, že zomrel pri gymnastickom cvičení na trampolíne. Saltá na tomto náradí skákal až do svojich osemdesiatich rokov.
