Do roku 1991 pracovala ako právnička vo výrobnom družstve Okrasa Čadca. Potom nastúpila na Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Čadci ako vyšetrovateľka
a od vzniku republiky začala pracovať na Krajskom riaditeľstve policajného zboru v Žiline. Po pätnástich rokoch odišla a rok pracuje pre poradensko-tréningové centrum Náruč
v Čadci, kde pomáha týraným ľuďom. Nedávno sa zúčastnila na diskusnom večere Nádácie 21. storočia o ľudských právach, kde verejnosť zaujala svojou nekompromisnou
kritikou do radov polície. Má syna Petra a čas najradšej trávi s manželom Irenejom. Žilinčanka Sylvia Gancárová.
Pracovali ste ako vyšetrovateľka násilnych trestných činov a vrážd. Aké je to denno-denne sa stretávať s násilím?
Začiatky mojej praxe boli poznamenané poprevratovými náladami, keď sa kládol dôraz na postavenie obvineného. Zameriavali sme sa na dodržiavanie základných podmienok pri obvinených, či sa mu náhodou nekrivdí, či sú dodržané všetky ľudské podmienky a na poškodeného sme zabúdali. Ten bol akoby druhoradý. Až neskôr sa zákonodarcom podarilo zakotviť do zákona, aby mal poškodený rovaké postavenie ako obžalovaný. Vtedy som pracovala na problematike násilnej trestnej činnosti na ženách a deťoch a zákon mi neumožňoval viac, iba ich vypočuť. Snažila som sa čo najlepšie urobiť spisový materiál. Ale problémy v týchto rodinách pretrvávali ďalej a nijako sa to nevyriešilo. Ženu som vypočula ako poškodenú a manžela ako agresora, ale nemohla som nič iné urobiť, a tak odišli spolu domov.
Pokúsili ste sa zmeniť tento nerovnovážny stav?
Ale áno, na základe ponuky od Asociácie sudkýň Slovenska som participovala na úprave legislatívy, ktorá priniesla podstatné zmeny aj v postavení obete domáceho násilia. Teraz robím vedúcu poradne pre takýchto ľudí. Našimi klientami sú nielen ženy, ale aj muži. Poskytujeme im komplexné poradenstvo.
Čo presne je zahrnuté v takomto poradenstve?
Sú to zadarmo nielen sociálne, ale aj psychologické a právne rady. Prichádzajú k nám ženy, ktoré majú dlhú dobu nefunkčnú rodinu a často sú odkázané iba na financie, ktoré prinesie manžel, pravda, ak nejaké prinesie. Nemôžu sa rozviesť, pretože si nemôžu zaplatiť advokáta, nevedia kam sa majú obrátiť a kde majú ohlásiť domáce násilie. Nedokážu vystupovať na polícii, ani na súde. Rovnako aj ich okolité prostredie ich umelo udržiava v tom, že to nie je nič zvláštne a musia to vydržať.
Spomínali ste, že medzi vašich klientov patria aj muži?
Obeťami domáceho násilia sú muži, ženy a deti. Ak je obeťou dieťa, väčšinou príde druhý rodič. Napríklad, príde otec s dieťaťom, lebo manželka pije, bije dieťa alebo má hysterické záchvaty. Poprípade príde matka, že manžel netýra ju, ale vyvŕši sa na dieťati. Existujú prípady, keď sú obeťou matky a zároveň aj deti. Väčšinou, keď príde matka s dieťaťom, sú týraní obaja. Ak je dieťa svedkom v tresnom konaní a bolo doma tri roky týrané, musí s ním pracovať psychológ.
Akým spôsobom sú týraní muži?
Existujú prípady, keď žena vystupuje voči partnerovi agresívne, ale muži to väčšinou nenahlásia z princípu svojej mužskosti. Väčšinou zatvoria dvere a idú do krčmy, alebo to taja. Nevnímajú to ako tresný čin, pretože sa hanbia. Príčinou domáceho násilia je práve nerovnováha moci. Väčšinou sú muži silnejší, ale hysterické ženy sú agresívne voči manželovi. Muži nás teda vyhľadávajú v dvoch typoch prípadov, keď je žena alkoholička, nestará sa o deti, míňa peniaze na alkohol, alebo keď majú ženy prejavy hystérie a obviňujú muža z nevery, vulgárne sa o ňom vyjadrujú a robia scény pred deťmi. Niektorí muži sa rozvedú. Iní vidia, že žena je agresívna na deti, ale nechcú ich ponechať matke a tiež sa boja, že súd pridelí dieťa matke. Vtedy vyhľadajú našu pomoc, aby sme im niečo odporúčili, napríklad liečbu alebo psychologickú pomoc a čo má robiť ďalej, ako má postupovať.
Práca so ženami je ľahšia ako s mužmi? Sú vďačné, alebo trpia ešte viac, keď sa rozhodnú skoncovať s agresiou svojho partnera?
Je to individuálne. Mnohé ženy sú presvedčené, že v ich zložitej situácii im už nikto nepomôže a fakt, že ich niekto nevysmeje, ale vypočuje, pre nich veľa znamená. Pre nás je najdôležitejší výsledok, aby sa žena dokázala chrániť pred agresorom a rovnako dokázala ubrániť aj svoje deti. Tieto ženy sú veľmi vďačné. Sprevádzam ich na polícii a na súde, ale aj upokojujem. Keďže som pracovala ako vyšetrovateľka, viem, ako bude výsluch prebiehať, na čo sa bude vyšetrovateľ pýtať. Celý postup sa snažím žene vysvetliť, aby nebola stresovaná z toho, že ide na políciu, aby sa nehanbila o tom hovoriť.
Neohrozujú vás partneri vašich klientiek?
Áno, stalo sa, že nás vyhľadal jeden agresívny partner našej klienky, ktorú sme aj s jej piatimi deťmi umiestnili do nášho detského krízového centra. Došlo to až tak ďeleko, že som musela privolať políciu. Skončilo to tak, že sa pýtal, kde v okolí je takáto bezplatná poradňa pre mužov. Cítil sa hendikepovaný, že pre obete je poradňa, ale pre agresorov nie. Nastali aj situácie, keď muži vedeli, kam žena chodí, zdvihli telefón a chceli si s nami vybavovať účty. Nestáva sa to často, ale niekedy nájdu náš letáčik alebo lístok a vytýkajú nám, že od nás má takéto názory a postoje.
Prečo ste sa rozhodli odísť z polície?
Dôvody boli aj osobné, ale v prvom rade som nesúhlasila s fungovaním polície. Darilo sa mi a nad to sa niekedy nedokážu šéfovia preniesť. Podarilo sa im docieliť to, že vám to tak otrávia, že radšej odídete sami. Od polície som odišla presne na 15. výročie môjho pôsobenia v policajnom zbore. Medzi hlavné dôvody patrila moja nespokojnosť a také nešťastie z toho, kam sa celé vyšetrovanie posúva a smeruje. Éra, kedy bola “vyšetrovačka” samostatná zložka ministerstva vnútra a mala svoje nadriadené orgány a svoju sekciu vyšetrovania sa pominula. Vtedy to bola šťastná doba vyšetrovania.
Stretávali ste sa s nejakými tlakmi od nadriadených?
Stalo sa mi asi dvakrát, že vysoký policajný funkcionár zodvihol telefón a “informoval” sa o nejakej veci. Mal však smolu, bola som v tomto smere nekompromisná. O tom, že mi to na obľube nepridalo, tak nemusím ani rozprávať. Vyšetrovateľ musí byť vo svojej práci nestranný a samostatný. Nemôže byť podriadený priamemu veleniu a nemyslím si, že je správne, že jeho veliteľ je krajský riaditeľ. V takomto postavení sa zle pracuje a sama som sa v takejto situácii necítila dobre. V dobe, keď bola sekcia vyšetrovateľa samostatná, sa mi lepšie pracovalo a dýchalo. Nestotožnila som sa s reformou ani so systémom skráteného vyšetrovania, ktoré celú situáciu viac komplikuje, ako rieši. Stratila som motiváciu, lebo som mala pocit, že vyšetrovanie stagnuje.
Čo sa podľa vás musí zmeniť, aby kompetentní začali mať skutočný záujem o človeka?
Predovšetkým by sa mal zmeniť každý človek, ktorý symbolizuje určitý druh zákonnej moci, pretože je štátny úradník platený zo štátnych peňazí. Každý musí začať sám u seba a ak sa zákonné ustanovenia neplnia, tak sa ich musí domáhať. Osobne viem, že sťažovanie takmer nikdy k ničomu nevedie. Ľudia sa obávajú, že ak podajú sťažnosť na sudcu, prípad sa možno pohne, ale sudca rozhoduje aj o výsledku sporu, preto sa obávajú, že bude voči nim zaujatý. To, aby sa zmenil sudca, nedosiahnete tým, že budete argumentovať, že porušil zákon v môj neprospech, nevydal včas predbežné opatrenie, to nie je dôvod, aby on bol vylúčený ako zaujatý z celého konania. Toto všetko odrádza poškodených, aby sa sťažovali.
Spomínali ste predbežné opatrenia. V mnohých prípadoch bola porušená zákonná doba na ich vydanie, čím sa významne porušili ľudské práva.
Predbežné opatrenie sa stáva účinným teda vykonateľným, keď ho obdržia všetci účastníci. Ak ho jeden z účastníkov nerešpektuje, tak nastupuje policajná moc, pretože jeho nerešpektovaním sa marí úradné rozhodnutie a je na mieste trestné oznámenie pre marenie úradného rozhodnutia. Predbežné opatrenie aj keď nie je právoplatné a druhá strana využije právo odvolať sa, tak aj tak je účinné a vykonateľné. Policajti vedia málo o predbežných opatreniach. Súdy nerešpektujú lehoty, v ktorých ich majú vydávať. Každý má vo svojej funkcii povinnosť dodržiavať zákon, teda aj policajt, prokurátor a sudca. Ak nedodržiava zákon policajt, môžete sa sťažovať u dozorového prokurátora, ak ho nedodržiava prokurátor, môžete sa sťažovať na generálnej prokuratúre a ak ho nerešpektuje sudca, máte teoreticky právo sťažovať sa u predsedu okresného súdu na prieťahy v konaní.
To je síce pravda, ale v praxi to tak nefunguje...
Áno, realita je trochu iná. Ženu s dvomi deťmi doma bije muž, je začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie. Na civilnom súde je podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu do domu. Zákonná lehota je sedem dní, ale neudeje sa nič. Žena čaká ďalších sedem dní a ak sa stále nič nedeje, tak sa začne informovať u asistentky sudcu, ktorá povie, že ešte nebolo vydané. Sudcovia väčšinou nekomunikujú s navrhovateľmi alebo odporcami. Žena čaká ďalej a nikoho nezaujíma, že zákon bol porušený. Má však ešte jednu možnosť, a to sťažovať sa písomne u predsedu súdu. Ak napíše sťažnosť, predseda má tridsaťdňovú zákonnú lehotu, aby túto sťažnosť vybavil. Sudca má teda zo zákona všetky právomoci a povinnosti jasne určené a napriek tomu nekoná. Vtedy je človek bezmocný a nemôže sa nikde sťažovať. Súd by mal rešpektovať sedemdňovú zákonnú lehotu. Ja som šťastná, ak nám vyjde predbežné opatrenie na zákaz vstupu do bytu o mesiac. Počas mojej praxe v poradni ani jeden sudca alebo sudkyňa sedemdňovú lehotu nestihol. Tí najrýchleší ju vybavili za 30 dní. Často sa stáva, že keď to chcú stihnúť, tak antidatujú termín o vydaní predbežného opatrenia. V praxi to vyzerá tak, že dátum vydania na predbežnom opatrení je, napríklad, v máji a poštovú zásielku navrhovateľka obdrží na konci júna. Kde ostáva zákon, to nevie nikto.
Myslíte si, že by pomohlo zvýšenie počtu sudcov?
Veľmi dobre sa k tomu vyjadril pán doktor Urban na diskusnom večere Nadácie 21. storočia o ľudských právach, keď povedal, že tento problém nespočíva vo zvýšení počtu sudcov, ale v každom jednom sudcovi. Poznám sudcov a sudkyne, s ktorými sa veľmi dobre spolupracuje a dokážu urobiť veľa práce, ale poznám aj takých, ktorí počas štyroch rokov nevytýčia pojednávanie.
Koľko ste mali klientov minulý rok?
V roku 2006 sme mali 119 klientov. Z toho boli dvaja muži a tento rok sme mali 15 klientov len do 5. februára a z toho boli traja muži. Ak sa bude počet vyvíjať týmto tempom, tak výrazne prekročíme ten minuloročný.
Pociťuje zadosťučinenie za to, čo robíte?
Áno, takéto pocity sa príležitostne dostavujú. Za všetky spomeniem posledný, keď sa nám do kancelárie prišla ukázať klientka s deťmi a porozprávala nám o tom, ako sa presťahovala a dobre sa jej darí. Keď môžem vidieť rozdiel medzi tou utrápenou ženou, ktorá k nám chodila a tou šťastnou, ktorá stojí pred nami. Alebo prídu klientky s deťmi a donesú nám obrázok. Pred Vianocami nám poslali pohľadnice a my sme cítili tú úžasnú spätnú väzbu.
Ako trávite voľný čas?
Veľmi rada čítam hitorické knihy, s manželom zbierame huby a rada relaxujem v prírode. Počas minulej zimy som splnila manželovi veľkú túžbu, pretože som opäť začala lyžovať. Vlastníme jednu drevenicu, kde si dobre oddýchneme. Rada tiež varím.
