Zvyčajne všetci umelecké rezbárstvo aj študovali. V minulosti však v našom regióne bolo mnoho rezbárov - laikov, ktorí vyrábali nádherné úžitkové i okrasné predmety. Jedným z nich bol aj Pavol Bavlna zo Štiavnika. Jeho zručnosť pri práci s drevom zdedil po ňom vnuk Jozef Bavlna (48).
Ako si spomínate na svojho starého otca?
Môj dedo Pavol zomrel pred 28 rokmi ako 83-ročný. Nebol vyučený rezbár, chodil po svete ako drotár a vyrezávať z dreva začal až na starobu. Ale mal veľký talent, v novinách o ňom písali, že „nožom dával drevu dušu.“ Nerobil si starosti so zdĺhavým sušením dreva, zobral husi, nožík, odrezal vhodný konár zo stromu, sadol si niekde na medzu, a keď sa vrátil, mal hotovú vychádzkovú palicu pre starých ľudí alebo hračku pre deti. Tie ho už poznali, vždy sa ich pri ňom veľa zhŕklo a on ich zabával rozprávkami. Palice robil vždy z jedného kusa, využíval rôzne hrče a dokrútené samorasty. Na rúčke dotvoril oči, rohy, jazyk, nozdry, podľa toho, čo mu pripomínala. Nepoužíval ani lak, nosením sa rúčka dokonale vyleštila. Škoda, že nám tie palice nezostali na pamiatku, všetky porozdával, nechali sme si len jednu, je na nej aj letopočet 1972. Vyrezával tiež pekné plastiky, ktoré mali úspech aj na výstavách. Dedo dal môjho otca vyučiť za kolára a ja som rezbár.
Vyrábate aj vy vychádzkové palice?
Nie, ja sa venujem skôr plastikám a reliéfom. No vyrábam všetko, o čo je záujem – svietniky, podložky pod poľovnícke trofeje, valašky alebo kulisy pre bábkové divadlo. Teraz práve sa idem pustiť do dreveného zábradlia.
Majú o túto prácu záujem i vaše tri deti?
Do dielne, ktorú som si postavil pri našom dome, ich zatiaľ nepúšťam, stolárske náčinie je veľmi nebezpečné. Zatiaľ si tu pracujem sám. Cez zimu si kúrim v piecke, počúvam rádio, a keď ma žena potrebuje, stačí na mňa zavolať.
