Marekovi po tragickej havárii hrozila amputácia, ktorá bola už prakticky na spadnutie. Ale lekári na detskej ortopédii v Žiline dokázali, že o nohu nepríde a dokonca má nádej, že bude chodiť. Do zranenej nohy mu totiž transplantovali časť kosti, ktorú mu daroval jeho otec. „Otcovi sme odobrali 13 centimetrov fibuly, ktorá nahradila defekt v hrubšej kosti predkolenia pacienta. Kosť od darcu rodiča alebo od rodiny je najvhodnejšia, fixovali sme ju novým vonkajším fixátorom,“ informoval primár detskej ortopédie v Žiline Juraj Popluhár.
Marek sa po operácii vrátil domov v stredu minulý týždeň. Nohu mal síce na prvý pohľad zošróbovanú, ale žiaril šťastím. „Cítim sa dobre. Nemusím už nosiť ortézu a dokonca už môžem hýbať aj členkom. Predtým ma noha strašne bolela, teraz je to už omnoho lepšie,“ prezradil nám po návrate domov statočný malý pacient. Jeho otca, ktorý mu daroval časť svojej kosti, do domáceho liečenia prepustili už 20. februára. „Zobrali mi kúsok kosti, lekári to volajú fibula. Bol to presne taký kúsok, aký Marekovi chýbal a vložili mu ho tam. Hneď po operácii primár povedal, že na 90 percent to dopadne dobre. Boli sme šťastní,“ povedal Juraj Šibík.
To, že Marek bude chodiť, považujú rodičia doslova za zázrak. „Keď nám primár po operácii povedal, že ho budú o chvíľu dvíhať na nohy, nechceli sme tomu veriť. Keď ho asi o päť dní skutočne postavili na barle, neveril som vlastným očiam,“ povedal šťastný otec. Sám k tomu prispel vrchovatou mierou. Kosťou z jeho nohy totiž lekári spevnili nohu jeho syna. Keď sa rozhodovalo o tom, či mu kosť daruje on alebo jeho manželka, ani jeden z nich neváhal ani sekundu. Nakoniec rozhodla skutočnosť, že Iveta sa ako žena dokáže lepšie postarať o oboch a zvládne aj domácnosť.
Práve Marekova mama Iveta sa pre svojho syna v počiatkoch najviac obetovala. Spočiatku za ním dokonca denne dochádzala do nemocnice v Košiciach, kam ho po úraze previezli. „Najťažšie chvíle sme prežili hneď po úraze. Nevedeli sme totiž, čo sa s ním deje. Každú polhodinu sme telefonovali do nemocnice a nikto nám nevedel nič povedať. Len to, že je v ohrození života. Tak sme volali každú polhodinu a pýtali sme sa, či ešte žije,“ hovoria svorne Juraj a Iveta Šibíkovci.
Ďalší šok zažili vo chvíli, keď im v Košiciach oznámili, že Marekovu nohu už viac liečiť nebudú, ale že ju musia amputovať. Vtedy sa rozhodli, že ho prevezú do Žiliny. „Povedala som si, že aj keby bola amputácia nevyhnutná, chcem, aby ho previezli do Žiliny. Považujem to za akési vnuknutie. Už v sanitke, keď ho prevážali, som zrazu pocítila úľavu a radosť. Bola som rada, že syn bude konečne v Žiline, teda prakticky doma. Veľmi ťažko som totiž niesla to, že bol tak dlho a tak ďaleko prakticky celý čas sám. Aj tu na chirurgii nám povedali, že Marek o nohu príde. Zrazu však prišiel primár detskej ortopédie Juraj Popluhár a povedal, že sa mu nohu na svojom oddelení pokúsi zachrániť,“ prezradila Iveta Šibíková.
Chlapcovi najskôr tri mesiace liečili infekciu. Nakoniec sa im to podarilo a rana sa začala zmenšovať, až sa konečne zahojila. Potom už lekári mohli rozprávať o náhrade kosti. Dokonca aj Marek už bol podľa rodičov zmierený s tým, že mu nohu amputujú. Juraj Popluhár mu však dal nádej. „Považujem to skoro za zázrak. V jednu chvíľu nám povedali, že mu nohu amputujú a rozhodovali už len o tom, či nad kolenom alebo pod kolenom. Zrazu mi však zavolal Juraj Popluhár a povedal, že sa mu noha dá zachrániť. Bolo to neskutočné a pripadol mi to ako hlas z neba. Nikdy na to nezabudnem,“ hovorí šťastná mama.
Operáciu robili 13. februára a podarila sa. Aj keď lekári ešte nevedia, aká bude funkčnosť nohy. Je tam pravdepodobne porušený nerv a pohyblivosť Marekovej ľavej nohy už nikdy nebude taká ako predtým. Zároveň však dodávajú, že všetko bude záležať najmä na ňom. Ako sa s tým popasuje jeho telo. Rodičia sú však optimisti. Ak to bude zvládať tak, ako zvláda ostatné svoje povinnosti, nikto nemusí mať strach. Marek totiž dokonca popri všetkých tých operáciách a bolesti úspešne ukončil polrok. Je totiž aj žiakom siedmeho ročníka základnej školy. Mnohí hovoria, že je to obdivuhodné.
Manželov Šibíkovcov dokonca navštívil aj opitý šofér, aby sa im ospravedlnil. „Necítime k nemu vôbec nič,“ hovoria. „S Marekom to bolo od začiatku veľmi zlé, takže sme sa o šoféra príliš nestarali. Keď sa bol u nás ospravedlniť, vybavil ho Juraj pri bránke a bol to pre nás nepríjemný pocit. Chcel sa stretnúť aj s Marekom, ale ten bol v tom čase v Košiciach a mal desivé sny. Odvtedy sme sa o tom už nerozprávali. Viem, že to úmyselne nespravil. Mal však vypité a mal si byť vedomý zodpovednosti za svoje činy. Ja verím v spravodlivosť. V každom prípade by si už nikdy nemal sadnúť za volant,“ dodala na záver Iveta Šibíková.
Zdá sa, že všetko sa konečne na dobre obracia. Do budúcnosti si želajú len jedno, aby sa Marek uzdravil a dokázal chodiť tak, ako pred nehodou. Zdá sa, že aj vďaka primárovi Jurajovi Popluhárovi, ktorému sú nesmierne vďační, sa im to možno splní.
