Autorka, rodená Bratislavčanka, pracovala ako redaktorka Literárneho týždenníka, denníka Telegraf, mesačníka Štýl, šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia a pravidelne spolupracovala s mesačníkom Miau. Okrem publicistiky a literárnej tvorby sa venuje aj tarotu. Takže nielen o veštení bude reč v rozhovore s Denisou Fulmekovou, ale aj o jej knihách, predovšetkým o novej knihe Dve čiarky nádeje.
Otázka, čo vás k napísaniu tejto knihy viedlo, inšpirovalo, je iste tak trochu klišé, ale zas ak o knihe ide predzvesť, že je to „príbeh o intímnych bolestiach žien i o tom, ako sa človek celkom náhodou môže stať aktérom pokryteckej hry“, čitateľov iste bude zaujímať, či to náhodou nie je váš životný príbeh...
Sčasti áno. Prekonala som bolestnú životnú skúsenosť, prišla som o nenarodené dieťa. Vo veľmi skľučujúcom období som sa zrazu prostredníctvom internetu zoznámila so ženami, ktoré prežívali rovnaký smútok. Zakúšala som s týmito ženami spoločné pocity a nádeje, vypočula som si ich príbehy a napokon sme sa stali reálnymi priateľkami. V tom čase som začala uvažovať o tom, že napíšem príbeh o ženách, ktoré prišli o dieťa. Možno to bude znieť trošku pateticky, ale kdesi hlboko v duši som cítila, že túto tému chcem spracovať knižne. Zhovárala som sa vtedy aj s mnohými staršími priateľkami a postupne som zisťovala, že žien, ktoré si nesú životom túto traumu, je oveľa viac, než som tušila. Mnohé sa o potrate ostýchajú alebo boja hovoriť, sú však veľmi smutné a občas aj plné hnevu či pocitov nespravodlivosti, prečo sa to stalo práve im. Moja knižka neponúka nijaké všeobecné pravdy. Je to iba príbeh o tom, ako v istých okamihoch musíme byť k sebe neúprosne otvorení.
Hlavná hrdinka príbehu Eva, okrem iného, rieši dilemu úprimnosti voči svojim dvom priateľkám, ktoré majú vzťah s tým istým mužom. Veríte v úprimné priateľstvo žien?
Áno, ba čo viac, aj v úprimné priateľstvo ženy a muža. Priateľstvá treba pestovať, venovať sa im, vkladať do nich energiu. To ma na nich zároveň baví. Keď sa mi však s niekým cesty rozídu, skúmam, čo som sa od neho naučila a prečo sme sa v živote stretli. Musím ale povedať, že dodnes sa stretávam s viacerými priateľkami z útleho detstva, teda väčšinou je moje puto s ľuďmi mimoriadne trváce.
Dve čiarky nádeje je názov knihy a v tomto prípade dve čiarky znamenajú pozitívny tehotenský test. Čiarky, čiary – a vy to iste dobre viete, môžu znamenať aj niečo iné. Zaujímate sa o ezoteriku, tarot, veštenie, viete čítať v symboloch. Je to len vaše hobby? Vyhľadali ste vy sama niekedy vešticu alebo kartárku?
Tarot, symboly, bylinky, povery a podobné pavedy sú mojou milou záľubou, ktorej sa venujem už celé desaťročie. Zatiaľ ešte nebývam v dome na stračej nôžke s kocúrom na ramene a ani sa nevyhlasujem za vešticu. Tarot vykladám skôr neochotne a keď už, tak iba príbuzným a priateľom. Pre mňa totiž tarotové karty nie sú prostriedkom na vykladanie budúcnosti, ale skôr bohatá kniha symbolov. Stále sa v nej učím čítať a riešenia hľadám radšej v sebe, než v pochybných veštiarňach. Možno si to odporuje s predchádzajúcimi riadkami, ale prekáža mi, keď kdesi vidím teatrálne sa tváriaceho veštca, ktorý chce nad klientom získať moc.
Dve čiarky nádeje nie je vaša prvá kniha. Debutovali ste v roku 2001 zbierkou humorných a sebaironických poviedok Tak čo teda? Rada ironizujete na svoj účet? Vraj ľudia, ktorí sa dokážu smiať sami zo seba, sú vzácni ako šafran.
Niekedy je sebairónia veľmi príjemným prostriedkom, ako zo seba striasť nevítané a mrzuté situácie. O tom boli moje humorné poviedky – čo keď objavíte v manželovom počítači ľúbostnú korešpondenciu s inou ženou, čo keď vám spadne v byte strop, čo keď sa ocitnete v osídlach zvodcu, čo keď vás každodenná realita prinúti ísť na domovú schôdzu, čo keď vám niekto zbabre dovolenku a podobne. Stále si myslím, že s humorom sa dá život zvládať akosi ľahšie a sebairónia zasa oslobodzuje. Umožňuje nám vidieť sa z nadhľadu a chechtať sa nad tou smiešnou figúrkou, ktorá sa niekedy berie zbytočne vážne.
Erotika, sex zohráva úlohu zrejme aj vo vašej novej knihe. Mnohé vzťahy vznikajú a zanikajú kvôli sexu. Spája ľudí aj rozdeľuje. A dnes už nie je tabu o ňom písať a hovoriť. Myslíte, že je dobre, že sa sex stal „vecou verejnou“?
V mojej novej knihe je sex skôr v pozadí. Hoci, bez neho by v nej nikto neotehotnel, všakáno. Explicitne sa v nej však sex nekoná. Téme sexu sa nevyhýbam, veď čosi som už o ňom napísala, ale teraz som ho v texte nepotrebovala. Nevidím problém v tom, že sa verejne hovorí o sexe. A ani ma to neprekvapuje. Literatúra si vždy mohla do istej miery dovoliť viac, a preto sa v nej písalo o sexe, erotike a milostných eskapádach v rôznych formách vždy. Intímne záležitosti dvoch ľudí do literatúry patria, ale vy ste sa asi pýtali na čosi iné. Napríklad, či sa ich patrí ukazovať v rôznych reality show a kadekde inde. Isteže nepatrí, ale človek je vo svojej podstate sliedič a chce sa pozerať. Preto majú všetky tie show taký úspech.
Čo si na ľuďoch vážite a ktoré ľudské vlastnosti vám všeobecne prekážajú?
Ťažko sa mi zovšeobecňuje, ľudí si totiž vážim pre rôzne veci, niekoho pre rozhľadenosť, iného pre dar humoru, pre schopnosť načúvať, umenie pokorne prijímať všetko, čo život prináša a mnohé ďalšie. Rovnako je veľa vecí, ktoré mi prekážajú, ale na čo ich spomínať, keď ťažko niekoho meniť.
Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?
Aby som na túto otázku mohla každú chvíľu odpovedať inak, lebo to by mohlo naznačovať, zdôrazňujem mohlo!, že som sa nezastavila, ale stále sa učím, mením a vyvíjam.