Prečo začínajú skoro ráno, keď väčšina ich rovesníkov zasadá k raňajkám, čo ich priviedlo k cvičeniu a čo im to prináša do života, nám prezradili usilovné žienky so svojou cvičiteľkou Máriou Slávikovou (na snímke druhá sprava).
„Ja celý život cvičím a pohybujem sa v tejto oblasti. Keďže som na dôchodku, nebola som už taká aktívna, ale cítila som, že mi chýba také pravé skutočné cvičenie,“ opisuje svoju cestu k otvoreniu skupiny Mária Sláviková. „Doma som cvičila kalanetiku, Pilatesa, skúšala som všeličo, ale sama som sa neprinútila,“ spomína si s úsmevom na začiatky svojej snahy o pravidelné cvičenie. Dlhšie ako týždeň nevydržala. „Potom si človek hľadá výhovorky, ešte musím upratať, ešte toto a tamto,“ doloží. Zacvičila si dva-tri razy a prestalo ju to baviť. „Áno, áno,“ ozýva sa zo všetkých strán a každá z dám doplní svoju skúsenosť, ako nakoniec pokus o aktívny pohyb zlyhal. „Človek si zacvičí päť, desať minút a stratí motiváciu,“ zakončia s rovnakým názorom túto časť debaty dámy, ktoré je označiť za dôchodkyne priam neslušné napriek tomu, že najstaršou cvičenkyňou spomedzi sedemnásťčlenného osadenstva je sedemdesiatsedemročná Magda. Medzi vitálnymi dámami sa rozprúdila živá debata. „Keď mi v autobuse uvoľnia miesto, normálne sa urazím, či som taká stará,“ počuť takmer neuveriteľnú vetu z úst jednej z čiperných žien. Vek sa im neodvážime hádať, pretože by sme neuhádli. Vôbec nevyzerajú, že majú na chrbte už po šesť – sedem krížikov a už vôbec sa tak necítia.
Pred dvoma rokmi začali uvažovať o založení cvičiacej skupiny, kde by sa pravidelne stretávali. „Pýtali sa ma, prečo necvičím, že by chodili, ale vždy mi do toho niečo prišlo,“ pokračuje v rozprávaní Mária Sláviková. Až minulý rok došlo k zlomu. „Definitívne som sa rozhodla, že mi treba cvičiť
a aj ženám, tak prečo by sme necvičili,“ doloží rozhodným hlasom. Od septembra sa pravidelne stretávajú dvakrát do týždňa v ranných hodinách, aby sa naštartovali do nového dňa. Na začiatku bolo zopár známych, ktoré sa poznali a dali dohromady. Každá priviedla nejakú kamarátku, či známu, až sa rozrástli na úctyhodný počet. „Sme tu vynikajúci kolektív,“ pripomenie ktorási z nich, aby sme nezabudli, že im nejde len o cvičenie, ale aj o príjemnú spoločnosť. „Ja som prišla posledná, ale prijatie som dostala také, akoby sme sa poznali dávno. Hneď som zapadla medzi ostatné,“ ozve sa spomedzi dám rozsadených na koberci. „Žiadna z nás sa tu necíti nepríjemne,“ počuť z inej strany a nakoniec ktosi doloží: „Keby som sa tu dobre necítila, nechodila by som tu.“
„Treba nám niečo spraviť pre zdravie,“ preberie slovo vedúca skupiny. „Väčšina z nás je na dôchodku, stredný vek je za nami, sme už zrelšie, svalstvo ochabuje,“ pokračuje kriticky Mária Sláviková. Kondícia ani motorika nie sú vraj v perfektnom stave, preto sa treba začať pravidelne hýbať a trénovať. „Dobre sme urobili, že sme to chytili za pačesy a urobili niečo pre seba,“ je hlavné motto celého kolektívu. Zabili tak dve muchy jednou ranou. Urobia niečo pre telo, ale aj pre dušu. „Niekedy sa človeku vôbec nechce, ale keď už príde, je to super,“ poznamená jedna dáma z partie a ostatné len súhlasne pokyvkávajú hlavou. Je úžasné sledovať, ako sa kolektív spolu spojil a stanovil si svoj cieľ, na ktorom každý usilovne pracuje bez toho, aby ho niekto nútil. Hodiny bývajú dvakrát do týždňa ráno o ôsmej. Prečo? „Chceli sme to zmeniť, ale zistili sme, že najlepšie je, keď človek ráno vstane, ide si zacvičiť, naberie energiu do dňa a ešte stále mu zostane kopa času,“ dozvedáme sa. Keby to bolo neskôr, vraj by samy seba pripravili o čas zbytočným čakaním.
„Dávame si riadne do tela, niekedy aj fučíme a nadávame na to, ale mordujeme sa a vydržíme,“ pochváli všetky dievčatá nepísaná vedúca. Sme zvedaví, ktorá má najväčšiu výdrž. „No predsa každá, žiadna sa nedá zahanbiť. Každá má obrovskú výdrž,“ počujeme ďalšiu pochvalu na šikovné žieňatá. A to vraj nevieme, aké urobili od septembra pokroky. Jednoducho je skvelý pocit, keď si dobre zacvičia, keď to teší všetky ženy a majú z toho dobrý pocit. „Keď vidím v televízii ako cvičia, tak si vždy pomyslím, že im konkurujeme a vždy ma to poteší,“ povie ktosi počas prípravy na cvičenie. „Celý život som učila pohyb, nie je to moje zamestnanie, ale môj koníček,“ prezradí nám na seba pani Mária. Neustále listuje v časopisoch, knihách a hľadá vhodné cviky pre svoje ženy. „Cvičím s ostatnými, a preto viem, koľko zvládnu, kde sú naše hranice, pokiaľ vládzeme,“ pokračuje. Zaujímavosťou je, že v skupine cvičia bez hudby. To preto, aby ich hudba nezvádzala cvičiť do rytmu, ale aby cítili, ako pracuje každý sval, ako sa naťahuje každá šľacha. Precvičujú, predýchavajú, relaxujú. Najnovším plánom našich dám je, že len čo začnú vykúkať po Žiline prvé terasy a začne príjemné letné počasie, pôjdu niekam na panáka. Veď si zaslúžia. A dokedy chcú takto trénovať svoje telá? Odpoveď je úplne jednoduchá. „Dovtedy, kým budeme vládať.“
