Hovorili sme s ním niekoľko hodín,ale tento čas nebol zbytočný. Človeka donútil zmeniť názor na tento kút sveta a život ako-taký.
Prečo ste sa rozhodli hlbšie spoznať práve Indiu?
O tento obrovský štát som sa v minulosti extra nezaujímal. Bral som ho ako štát v Ázii, v ktorom žije obrovské množstvo chudobných ľudí. Zajímal ma celý svet, no na cestovanie som nebol zaťažený. Počas štúdia na fotografickej škole v Čechách ma môj kamarát Janik začal zoznamovať so svojimi cestami po Indii. Zaujalo ma to. Dostal som sa k ďalším informáciám, fotografiám, filmom a pri jeho najbližšej ceste som už sedel v lietadle aj ja.
Aká bola cesta a prvé dojmy z Indie?
Prvýkrát sme leteli do Madrasu z Frankfurtu Lufthansou, druhýkrát Aeroflotom. To bolo výrazne lacnejšie, a tak sme to tiež prežili. Keď sme prišli do Indie, bol január. U nás mrzlo, tam boli minimálne teploty 20 stupňov Celzia. Taxíkom sme sa chceli dať odviezť do 50-kilometrov vzdialeného hotela v Madrase. Taxikár nás presviedčal, že hotel zhorel. Janík to však poznal a trval na tom, aby nás odviezol. Hotel stál na svojom mieste. To nás len taxikár chcel ubytovať v hoteli jemu blízkemu, ktorý pravdepodobne vlastnil niekto z jeho rodiny. Tak to tam chodí. Pred odletom som sa dal zaočkovať proti všetkým možným chorobám, ktoré naši lekári odporúčajú. Ale so žiadnou z chorôb, proti ktorým som bol zaočkovaný, som sa nestretol. Lekári strašia a preháňajú. Možno preto, že tam nikdy osobne neboli.
Čo vám dalo všetko to videné, počuté a prežité?
Veľa názorov som si musel poopraviť. Zločinnosť je tu minimálna, viera to Indom nedovoľuje. Tisícročia tu ľudí presviedčajú, že ak dnes urobia niekomu zle, zajtra sa im to vráti rovnakou mierou. Vzdelanie je tu na oveľa vyššej úrovni ako u nás. To ma prekvapilo. Hinduizmus však hovorí o tom, že tretinu života sa má človek vzdelávať, tretinu má pracovať a tretinu spoznávať. Poznáme fotografie Indov, oblečených v skromných handrách s palicou v ruke. To sú väčšinou ľudia, ktorí sú na ceste k spoznávaniu. Predtým, ako sa na ňu vydali, mohli byť bohatí a dobre zabezpečení. Všetkého sa zbavili v prospech rodiny, lebo viera káže so všetkým sa podeliť. Videli sme to, napríklad, aj pri indických svadbách. Je na nich aj päťtisíc hostí, ktorí dávajú mladomanželom finančnú hotovosť. Mladí tak majú na začiatok všetko, čo potrebujú. Ale s vedomím, že iní sa s nimi podelili o svoj majetok a oni to budú celý život vracať a deliť sa s druhými.
Vieme, že v Indii sú ľudia v podstate vegetariáni?
To je tiež jedna z vecí, ktoré naša mentalita ťažko pochopí. Oni zvieratá nejedia už tisícročia. To má aj ekonomický dopad. Indovia, tým že sú vegetariáni, nemusia vynakladať námahu a energiu na dochovanie a spracovanie mäsa. Dopestovanie zeleniny a ovocia je tu oveľa jednoduchšie, lacnejšie a teda užitočné. Neubližujú živým tvorom a môžu sa venovať, napríklad, vzdelávaniu. Na druhej strane je pravdou, že ortodoxné chápanie hinduizmu sa začína meniť.
Pozrime sa však na Indiu očami profesionálneho fotografa.
Ak človek časom nasiakne vierou tunajších ľudí, zákonite sa o musí prejaviť. Fotografovať a fotografovať je rozdiel. Boli sme vo Varanase. Je to pútnické miesto, kde chce zomrieť každý hinduista. S úctou sme sledovali počínanie Indov pri rôznych obradoch. Sledovali sme z prenajatej loďky obrad spaľovania mŕtvych a fotili veľmi opatrne. Tu sa prihnala veľká loď plná japonských turistov ovešaných fotoaparátmi a cvakali s tými ich obrovskými fotoaparátmi s dlhými objektívmi a fotili ako zmyslov zbavení. Niečo strašné! Ja chcem, aby sa moje fotografie dostali ďalej ako len do očí. Musia preniknúť hlbšie. Často kombinujem fotografiu s textom aj, preto je moja produktivita veľmi malá. Ďalší fenomén, ktorý musím zvládnuť je, že moje fotografie samostatné nemusia hovoriť veľa, neraz nič. Majú zmysel len, ako sú vytvorené z mozaiky množstva fotografií.
V Indii chcú fotografovať všetci turisti. S čím sa tu môžu stretnúť a aké problémy ich tu čakajú?
Chodiť po atraktívnych turistických miestach neznamená, že sa dopracujeme k zaujímavým fotografiám. Ja odporúčam kúpiť si na týchto miestach pohľadnice, ktoré vytvorili ľudia, čo tu fotografujú roky. A tiež je lepšie venovať sa obdivovaniu krás prírody. Tak som to urobil aj ja. Z technických problémov treba byť ostražití pred všade prítomným prachom, ktorý môže výrazne poškodiť mechaniku a optiku fotoaparátov. Je dobré techniku do niečoho zabaliť a dávať do pevných tašiek. Neodporúčam používať „zoomove“ objektívy, sú s nimi len problémy. Ľudí často sklame, že to, čo na drahých zájazdoch do sveta videli, na fotografiách nevidno. Neuvedomujú si, že fotoaparát nesníma, to robí človek, pre ktorého je aparát len nástrojom na zaznamenanie videného a dostať to na fotografiu je obrovský problém.
Prežili ste v Indii veľa času. Čo by malo byť výsledkom vášho fotografického snaženia?
Pri prvej ceste som toho veľa nenasnímal. Skôr som nasával atmosféru, snažil sa preniknúť do podstaty a filozofie krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú. Z druhej cesty som si však doviezol 42 na-
fotografovaných čiernobielych filmov, ktoré začínam pomaly spracovávať. Je pravda, že mám ešte niekoľko nespracovaných z prvej cesty. Pri tomto spôsobe práce musím vyvolaný film nejakým spôsobom do seba vstrebať a vedieť, čo s políčkom každého záberu filmu chcem robiť. Verím, že výsledkom môjho fotografického snaženia bude kniha, ktorej kostru aj návrh mám už hotový. Mala by mať názov Primitívna India verzus civilizovaná Európa. Myšlienky fotografií a textu budú postavené do polohy nadutého európskeho pohľadu na veci okolo nás.
