Martin Čerňanský má 27 rokov a pochádza zo Žiliny – Trnového. Ako 16-ročného ho očarilo kúzlo dvojradovej heligónky po starom otcovi, na ktorej sa túžil naučiť hrať. Postupne sa zlepšoval, začal hrať na akordeón a dnes žne úspechy na súťažiach doma i v zahraničí s majstrovskou hrou na štvorradovej heligónke. Martin Čerňanský sa snaží zachovať tradíciu tohto hudobného nástroja, ktorý už neodmysliteľne patrí k nášmu národnému folklóru.
Čo vás viedlo k založeniu vlastnej školy hry na heligónke?
Myslím, že je o to veľký záujem. Mnoho ľudí ma oslovovalo, že sa chcú naučiť hrať na heligónke. Mal som niekoľko žiakov, ktorí ku mne chodili, ale neustále pribúdali. Pred vlastným rozhodnutím som si urobil taký malý prieskum a pustil sa do toho. V súčasnosti už prijímam žiakov a vyučujem ich doma. Okrem toho budem jeden deň v týždni chodiť po okolitých obciach a vyučovať tam. Vytypoval som si obce, kde je vybudovaná tradícia, kde sa hrá na heligónke. Chodím veľa do zahraničia a vidím, ako to funguje v Rakúsku, Nemecku alebo Slovinsku, kde už malé deti vyrastajú s harmonikou. Preto by som chcel zaviesť niečo podobné u nás, aby sa tradícia nielen zachovala, ale aj pozdvihla jej úroveň. Preto som sa rozhodol vyučovať.
V akom veku je najlepšie začať s hraním na harmonike?
Podľa môjho názoru je ideálny školský vek okolo šesť rokov, pokiaľ je dieťa nadané od piatich. Ale možno začať aj od stopäť rokov. Ja sám som začal v šestnástich a naučil som sa hrať ako samouk. Nie je to nič ťažké a zvládne to ktokoľvek, kto má len trochu chuti a trpezlivosti. Momentálne je mojím najstarším žiakom jeden dôchodca zo Serede, ktorý sa učí už rok. Nedávno absolvoval svoje prvé vystúpenie a veľmi sa teší na ďalšie. Takže začať nie je nikdy neskoro a na veku vôbec nezáleží.
V šestnástich majú chlapci iné záujmy ako sa venovať hudbe.
Mne sa hra na heligónke vždy páčila a obdivoval som každého, kto to dokázal. Mali sme jednu doma po starom otcovi, tak som ju jedného dňa chytil a vyskúšal hrať. Odvtedy hrám každý deň. Začal som ako samouk, nechodil som do ľudovej školy umenia. Až po roku, keď som sa začal učiť hrať na akordeón, začal som chodiť k pánovi učiteľovi Miroslavovi Košnárovi, ktorý sa mi venuje až doteraz. Pod jeho vedením sa zdokonaľujem v hre na akordeóne a to mi pomáha pri hre na heligónke, pretože sú to dva rozdielne hudobné nástroje, ale technika hrania je podobná
Aký je rozdiel medzi heligónkou a akordeónom?
Heligónka je vlastne diatonický akordeón a rozdiel spočíva v tom, že keď na nej stlačíte mech, tak vydáva iný zvuk pri ťahaní von a iný pri stláčaní dovnútra. V tom spočíva práve tá diatonickosť. Pri klasickom akordeóne je to jedno, či ťaháte alebo stláčate, zvuk je stále rovnaký. Okrem toho sú heligónky trochu menšie, ale zásadný rozdiel je v tom diatonickom a chromatickom zvuku.
Zúčastňujete sa rôznych súťaží doma i v zahraničí. Kedy to bolo prvýkrát?
Prvýkrát som išiel na súťaž asi po roku a pol hrania. Bolo to na Myjave a vtedy som získal cenu usporiadateľa, čo ma veľmi prekvapilo a odvtedy sa mi pritrafilo veľa ďalších ocenení. Asi sa im moja hra páči. Už ich mám spolu okolo tridsať. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnil aj majstrovstiev sveta v Rakúsku, kde som získal šieste miesto tiež pod vedením pána Košnára. Boli sme s výsledkom veľmi spokojní, aj keď som sa najskôr chcel otočiť a vrátiť domov, pretože úroveň zástupcov heligónkárov z celého sveta bola veľmi vysoká. Nakoniec to skončilo úspechom. Na majstrovstvá sveta sa chystám aj tento rok 7. júna.
Ako často trénujete, alebo vôbec netrénujete?
Tento nástroj mi prirástol k srdcu a nie je deň, aby som ho nechytil do ruky. Keď mám čas dve-tri hodiny denne, keď ho je menej, tak aspoň hodinu a keď čas cez deň nie je, tak večer vezmem heligónku a preberám prstami klapky len tak bez ťahania, bez zvuku, aby som nerušil. Viem, čo hrám a len si skúšam techniku, aby som nevybehol z cviku. Keď jeden deň nehrám, už mi to chýba. Našťastie moji rodičia i priateľka majú pre môjho koníčka pochopenie. Moja hra sa im páči a podporujú ma v tom. To je pre mňa veľmi dôležité. Dokonca aj priateľku som naučil hrať. Zdokonalil som jednoduchú metódu, podľa ktorej sa naučí hrať naozaj každý.
Hovoríte teda, že naučíte hrať úplne každého?
Každého, kto len trochu chce, naučím pesničku hrať za desať minút. Pri hre na harmoniku nemusíte poznať noty. Princíp je založený na číslach a počítať vie predsa každý. Aj ten, kto príde na prvú hodinu a nechodil do hudobnej školy, je nadšený, keď sa rýchlo naučí prvú pesničku a nemusí sa zdĺhavo učiť teóriu, trénovať stupnice. U mňa to ľudí väčšinou chytí od prvej chvíle a chcú sa neustále zdokonaľovať. Potom už záleží len na nich, koľko hre venujú času, pretože trénovať treba. Naučiť sa to dá naozaj veľmi rýchlo. Potom môžu hrať pesničky od ľudoviek, cez Jara Nohavicu až po francúzske šansóny.
